Niekedy premýšľam nad tým, koľko tvárí ukazujem svetu. Masiek mám hneď niekoľko – jednu nasadzujem v práci, ďalšiu pred rodinou, inú pred priateľmi a na rande. Až mi z času na čas preletí hlavou myšlienka, kto vlastne som. Nemusím ich prosiť, aby prišli, derú sa na povrch samovoľne. Vedia, kedy sú na rade lepšie ako ja. Sú mojou súčasťou…
Maska je naším priateľom. Chráni nás pred okolitým svetom a svet chráni pred nami.
Je ale aj nepriateľom. Môže sa stať, že sa s maskou tak stotožníme, až sa naša pravá podstata vyparí a my zabudneme, kým vlastne sme..
Medzi osobnosťou a maskou je tenká hranica. Existujú teórie, ktoré tvrdia, že sa všetkých svojich masiek musíme zbaviť. Odhodiť ich a zjednotiť sa. Až tak dosiahneme pravé a nefalšované šťastie.
Buďme ale realisti, v dnešnom svete to nie je možné. Áno, je to krásna myšlienka – nič nepredstierať. Viete si však predstaviť, že sa pred šéfom budete správať rovnako ako pred milencom? Ak nejde o jednu a tú istú osobu, pravdepodobne nie.. Predstieranie je súčasťou našich životov. Chceme sa ukázať v tom najlepšom svetle, na tom nie je predsa nič zvláštne..
Lenže, my nepredstierame len pred okolím. Klameme aj sami seba. Strácame sa a nevieme, kde presne končí maska a začíname my.
Ak si pomýlime masku a osobnosť, môže sa stať, že nebudeme konať v súlade s našimi túžbami. Nebudeme robiť to, čo naozaj robiť chceme. Predtým, ako sa pustíme do nejakej aktivity, by sme mali vedieť, z čoho vyviera naša motivácia.
Chceme sa dať na dobrovoľníctvo a pomáhať. Prečo? Cítime to hlboko v srdci, robíme to kvôli imidžu alebo vychádzame z predstavy o tom, kým sme? Rozhodli sme sa pre manželstvo. Túžime spojiť svoj život s druhou osobou alebo konáme tak, ako od nás očakáva spoločnosť?
Všetci v sebe živíme predstavu o vlastnej osobnosti…
Väčšinou v tom máme jasno. Teda, aspoň chvíľu. Kým nás niečo neprekvapí a neodhalí ďalšiu vlastnosť, ktorá sa v nás skrývala. Vtedy zisťujeme, že naše predstavy sú ako vlniaci sa odraz na vodnej hladine. Skreslené a nepresné.
Oprostiť sa od masky je bolestivé. Zbavíme sa totiž kúskov osobnosti, o ktorých sme si odjakživa mysleli, že sú naše. Necháme ich odísť. Postupne a pomaly. Ono to ani rýchlo nejde, pretože skôr, ako sa k tomu dopracujeme, musíme byť sami k sebe kurevsky úprimní. Sebakritickí. Musíme vedieť objať nepríjemnú pravdu, ktorá podupe naše ego. Je to omnoho ťažšie, ako si vypočuť kritickú poznámku od blízkeho. Pretože nad vlastnou pravdou nemôžeme mávnuť rukou.
Oprostiť sa od masky je oslobodzujúce. Keď konečne oplačeme kúsky osobnosti, ktorých sa vzdávame, znova sa na nás usmeje slnko a my sa ocitneme bližšie poznaniu. Bližšie svojmu vnútru, duši či Bohu. Nazvite si to, ako chcete. Napojíme sa na vlastnú energiu a staneme sa samým sebou zas o čosi viac.
