Možno je to naozaj pravda, že sme lásku zhovadili. Naše večné lamentácie, veľké slová, dlhé rozhovory o ničom. Všetko to nás priviedlo až sem. K bodu, kedy si ty a ja ani nie sme istí, či sa naozaj milujeme. A či sme pre seba to pravé.. jahodové.
Je to ako pieseň Fidelity od Reginy Spector. Poznáte ju? Spieva v nej o tom, ako nikdy nikoho bezhlavo nemilovala. Že vždy stála jednou nohou pevne na zemi. Hrdinka z piesne je pragmatická realistka s romantickou dušou schovanou hlboko pod povrchom. A hoci po tom tajne túžila, nikdy sa nenechala láskou opantať. Mala strach? Alebo len jednoducho nestretla muža, ktorý by za to stál?
Niekedy sa ocitáme vo vzťahoch, ktoré sú pre nás pohodlné
S človekom nám je fajn a vcelku to aj klape. Ak na nás zaútočia myšlienky, či sme na správnej ceste, zaženieme ich kamsi do úzadia našich myslí. Niekto sa nás opýta, či sme zamilovaní, alebo milujeme, a my súhlasne prikyvujeme. Jasné, že milujeme. Sme šťastní, sme v pohode. Celý náš život je presne taký, ako sme si ho vždy predstavovali..
Sú situácie, kedy vlastne ani nemáme východisko. S partnerom máme dieťa, hypotéku, bývanie. Už je neskoro na zmenu. A aj keď nám z času na čas v mysli vyskakuje kontrolka, vieme presne, ako to na svete chodí. Vieme, že bezhlavá láska (ak vôbec existuje) je príliš nebezpečná a pohlcujúca. Že nás môže zmeniť, že kvôli nej ľudia robia bláznovstvá a my sme racionálni. Spokojní. Tak načo riskovať?
Ako to teda je? Skutočne sa podvedome chránime a vyhľadávame vzťahy, ktoré sú bezpečné?
Možno to prichádza vekom. V mladosti máme mnoho túžob, všetko je ľahšie. Po rozchode sa otrasieme a pokračujeme kľukatou cestičkou k ďalšiemu partnerovi. Vekom sa ale všetko mení.
Sme cynickejší, opatrnejší, menej dôverčiví. Stávame sa tým, koho z nás urobila spoločnosť, zlomené srdcia, ilúzie o dokonalom vzťahu. Už sa nevieme zamilovať bezhlavo. Kdesi cestou sme túto schopnosť stratili.
Tá najčistejšia podoba lásky možno ani neexistuje
A ak teda existuje, len málo z nás naozaj pozná jej nesebeckú formu.
Ruku na srdce – milujete nesebecky? A čo to vlastne znamená milovať niekoho nesebecky? Že nechceme nič na oplátku? Ale veď to je somarina, každý z nás niečo chce. Chceš, aby si ťa viac všímal, aby ti kúpil tie debilné ruže, po ktorých stále pokukuješ, keď prechádzate okolo kvetinárstva, aby ti pochválil nový odtieň vlasov. Chceš, aby ťa prijal takú, aká si, aby ti hovoril komplimenty, aby z času na čas navaril.
A ono je to všetko v pohode. Tak by to malo byť. No znova sa dostávame k realite všedného dňa. Že o nesebeckej a bezhlavej láske sa nádherne píše a hovorí, ale keď si večer ľahneme do postele, je aj tak všetko inak.
Milujem ťa? Miluješ ma?
Neviem. Viem, že mi je dobre, že tu a teraz som tam, kde byť chcem (väčšinou). Že to nie je dokonalé ani neuveriteľne vášnivé. Je to prosto fajn. Jasné, keby som sa zverila nejakej odvážnej žene, povedala by mi, aby som sa na to vykašľala, aby som sa neuspokojovala s tým, čo mám. Lebo môže byť lepšie. A má pravdu. Vždy môže byť lepšie. A vždy môže byť aj horšie.
Ako to teda je? Mali by ďalej pátrať po bezhlavej láske, po vysnívanom princovi? Asi vás nepoteším, pretože jednoznačná odpoveď neexistuje. Všetci sme iní. Sú ľudia, ktorí ostanú s prvým partnerom, sú takí, ktorí ich vystriedajú desiatky. A nič z toho nie je nesprávne. Určite by sme nemali zotrvávať tam, kde byť nechceme.
Ak teda chceme nájsť svoju odpoveď, musíme pátrať v sebe. Vedieť, či sme ochotní podstúpiť riziko a skúsiť šťastie inde. Musíme sa spoznať. Ako naostatok vždy.
