Často sa stretávam s nejakým všeobecným názorom o ľudskej povahe. Ľudia sú vraj chamtiví, sebeckí a nevšímaví. A jasné, na jednej strane to je určite pravda. Dnešná “ľudskosť” je totiž výsledkom temnej doby, v ktorej je kráľom úspech a kráľovnou sú peniaze. Ako to už ale býva, svet nie je len čiernobiely…
Prispôsobujeme sa
Neverím, že sú ľudia naozaj zlí. Kdesi hlboko vnútri sme vlastne dobrí. Áno, robíme zlé veci, niekto menej zlé, iný viac, no nakoniec sú naše skutky len výsledkom udalostí a ľudí, ktorí nás od narodenia ovplyvňovali. A zbaviť sa naučených vzorcov, psychických tráum a ega nie je nič jednoduché. Len si to predstavme.
Ak niekoho rodičia odmala rozmaznávajú a dajú mu všetko, na čo si len spomenie, pravdepodobne aj v dospelosti bude očakávať rovnaký prístup. Možno si vždy vyberie ľahšiu cestu a ako po nej bude kráčať, ublíži mnohým naokolo.
Pokiaľ má človek traumu z prvého vzťahu, v ktorom sa odovzdal svojej polovičke, no čakali ho len výsmech a zrada, je celkom možné, že sa v podobnej situácii v budúcnosti sám nezachová najlepšie.
Žiadna minulosť, samozrejme, zlé konanie neospravedlňuje. Všetci nesieme zodpovednosť za svoje skutky a mali by sme sa snažiť byť tou najlepšou verziou samého seba. Niekedy však zlé skutky nepoukazujú na zlé vnútro a neľudskosť, iba na ťažký život a nespracované traumy.
Dobro ešte nevymrelo
Tu a tam sa stretávame aj s tými, ktorí konajú dobro. Vídame ich na ulici. Možno nie každý deň. No sú medzi nami. Pomôžu starenke s nákupom, slepému nastúpiť do správneho autobusu, kúpia jedlo bezdomovcovi, či dajú niekomu radu, ktorá má moc zmeniť život.
Aj mne sa čosi podobné stalo..
Sedela som na pláži v Barcelone a pozorovala more. Jeho striebristomodrá farba ma fascinovala. Vlastne, celé mesto pôsobilo zaujímavo. Bolo tak chaotické, až sa mi zdalo čarovné. V Barcelone som bola po prvýkrát a chcela som si vychutnať atmosféru plnými dúškami. A tak som popustila uzdu svojej ostražitosti a oddala sa chvíli ticha.
Z myšlienok ma vytrhol krik. “Vráť to!” Otočila som sa a pohľad mi padol na dvoch chlapov. Jeden z nich sa nahnevane mračil na druhého. Pamätala som si ho. Len pred malou chvíľou prechádzal okolo mňa a stretol sa nám pohľad. Druhý chlap bol vyšší, stál asi tri metre odomňa a v ruke držal môj mobil. Bola som v šoku. Mobil som mala položený na svetri, takmer sa dotýkal môjho tela. A absolútne nič som si nevšimla.
Nahnevaný chalan znova zopakoval svoju požiadavku. Zlodej pristúpil ku mne, telefón mi položil do dlane a odišiel. Doteraz nechápem, prečo mi ho vrátil. Možno sa zahanbil, alebo bol príliš blízko na to, aby sa rozutekal.
Chalan, ktorý mi zachránil mobil, mi venoval posledný pohľad: “Buď opatrná,” povedal.
Vyjachtala som poďakovanie a pozorovala, ako zmizol aj on..
Jasné, ono to je vlastne banalita. Čo tam po jednom telefóne? Nestál veľa, bol už rok používaný. Ibaže bez neho by som mala skutočný problém. Do bytu kamarátky, u ktorej som počas výletu bývala, by som sa nedostala. Ani ona by o mne nič nevedela a určite by mala obavy. Neznámy španiel tak nezachánil len mobil, ale aj môj deň. A to bol dobrý skutok. Nie taký, čo zmení svet. No predsa sa počíta..
Dúfam, že sa neznámemu španielovi bude dariť. Verím, že aj jemu niekto zachráni deň, keď to bude potrebovať. A možno sa tak vlna dobrých skutkov dostane až k vám. Práve v momente, kedy sa vám zíde najviac.
