Je krásne decembrové ráno. Zobúdzam sa úsmevom na tvári, je predo mnou posledný týždeň môjho „predošlého“ roka života. V práci som dosiahla maximum, mám projekt, ktorý funguje a ja ho dokážem ľahko riadiť na diaľku. Bývam vo vysnívanom byte s obrovským oknom, balkónom s ozdobným zábradlím z kovu, walk-in sprchovým kútom a ostrovčekom v kuchyni s betónovou doskou. Zabudla som ešte na pracovňu s obrovskou knižnicou.
Môj chlap, úspešný podnikateľ, mi prichystal raňajky. Poobede ideme na predĺžený víkend za teplom. Sme spolu už zopár rokov, skvelo si rozumieme a máme ciele, ktoré spoločne napĺňame. Preto nám to funguje. K tomu ešte skvelo do seba zapadajúci mindset, silná chémia a neuveriteľná dávka tolerancie na oboch stranách…
Stačilo si sadnúť a zamyslieť sa
A teraz sa nadýchnem, otvorím oči a spamätám sa. Som tu a teraz, na ceste za všetkým, po čom túžim. Bohužiaľ, predstavovala som si to predstavovala príliš ľahko… Nechcela som vidieť realitu.
Nielenže prikrášľujem minulosť, dokonca som si na základe vlastných nereálnych predstáv vymyslela svoju budúcnosť. Obalamutil ma myšlienkový optimizmus.
Keď ťažké a naozaj nepekné chvíle prehrmia, ostávajú v nás rany. Niektoré sa zahoja, iným to trvá dlhšie a budeme si na ne pamätať. Najčastejšie to schytá naše ego. Niekedy je však vážne poranená aj naša duša. Rany sa ale časom zahoja a my sme silnejšie ako na začiatku.
Ale ja som sa prehýčkala myšlienkami..
Mojou osobnou nadprirodzenou (ne)schopnosťou je pamätať si len dobré. Akonáhle som smutná, a to najhoršie už prešlo, z mysle lovím dobré chvíle, skutky, zážitky. A je jedno, že ich bolo málo, vyhrabem ich a spájam, domýšľam a delím ich na časti a upravujem tak, že sa ich počet mnohonásobne zvýši. Postavím na nich celý svoj budúci život.
Ako premením myšlienkový optimizmus na racionalizmus?
Všetci chceme zabudnúť na zlé veci, ktoré v našich partnerských životoch nastali. Je pre nás prirodzené, že sa nebudeme trýzniť. Niekedy sa však z vlastných chyb nedokážeme poučiť. Zacyklíme sa v bludnom kruhu, v ktorom sa točíme stále dookola. Naše kamošky si myslia, že sme šialené. Ale nevieme si pomôcť..
Aj ja som v mnohých oblastiach nepoučiteľná.. Bolesti vždy vytesním, nevraciam sa k nim (a ak áno, tak sa ľutujem alebo viním) a spomínam na to, aký bol môj partner dobrý. Pre niečo sme sa však rozišli a niečo zrejme nebolo tak, ako malo.
Možno u mňa jednoducho nastal ideálny čas sa na myšlienkový optimizmus vykašľať. Aj na to, aby som prestala dotvárať minulosť, idealizovať jeho aj seba pri ňom, nevyšperkovávať budúcnosť. Ktorá skončila. Dňom, keď sme sa rozišli..
