Dážď vždy považovala za niečo zlé a nepríjemné. Už keď bola malá, ľudia v jej okolí otrávene vyťahovali dáždniky v pochmúrnom počasí. S ufrflaným povzdychom “Zase prší!” sa vydali do boja s plačlivým dňom. Obliekli si nepremokavý plášť, obuli najpevnejšie čižmy a urobili všetko preto, aby sa izolovali od dotieravého dažďa.
Dnešok bol však celkom iný. Počasie dávalo jasne najavo, že plač nie je jeho prvá voľba. Slnko sa muselo premáhať, aby ustúpilo veľkým čiernym mrakom, ktoré si nemilosrdne nárokovali na modré nebo. Nakoniec sa však vzdalo. So sklonenou hlavou a zlomenými, len mierne presvitajúcimi lúčmi, sa odišlo pripravovať na ďalší súboj. Ďalší deň, do ktorého môže opäť vstúpiť v plnej sile.
Keď sa prvé kvapky dotkli nahých čiastočiek kože, ľudia slnko namosúrene preklínali. Hnevali sa na to, že dnešnú vojnu skončilo tak skoro. Museli totiž rozprestrieť veľké čierne dáždniky, ktoré tak starostlivo zaberali miesto v ich taškách, kabelkách a ruksakoch.
Ona však vedela, že dnešný deň si hrá úplne inú pesničku. She´s a Rainbow. Like a sunset going down. Keď slnko zapadá. Have you seen a lady fairer? Videli ste krajšiu dámu? Ozýval sa jej v hlave hlas piesne od The Rolling Stones. Preto si pršiplášť, a ani žiadnu inú ochranu pred dažďom, nevzala.
A keď to prišlo, len tak stála. V pestrofarebnej sukni, ktorú nikto neprehliadol. V sukni, ktorá v sebe schovávala tajomno fialovej. Mier a pokoj modrej. Harmóniu zelenej. Energiu žltej. Optimizmus oranžovej. A ženskosť červenej.
Dážď, ktorý sa tak nemilosrdne snažil zmyť každú jej vlastnosť, nakoniec ustal. Uklonil sa jej zvodným nohám a odišiel. “Aha pozri dúha… ale stráca sa,” začula zdola, no nech sa akokoľvek snažila, postupne mizla na jasnomodrej oblohe. Zlomila sa, a jej časti putovali do sŕdc, tých, ktorí ju zbadali. Iní, tí, ktorí sa cez ťažké dáždniky neopovážili pozrieť hore, len ďalej kráčali domov, posiati smutnými bezfarebnými kvapkami.