Chcela som, aby sme sa počuli a čakala som dlho.
Dočkala som sa. Nie však toho, čo som vždy chcela. Ale toho, že som s tým prestala. Pochopila som, že zodpovednosť za to, ako sa cítim, nesiem len ja sama. Že ja môžem za to, že som nešťastná, pretože som sa preto rozhodla. Že je len v mojich rukách, prečo a ako sa rozhodnem. Že nepotrebujem prezretie niekoho iného, pretože oči, ktoré musím otvoriť, sú tie moje. Že nepotrebujem uznanie od ostatných, ak sa dostatočne ocením sama.
Ja som sa rozhodla…
Chytila som ho do vlastných rúk. Vybrala som si šťastie. Nasledujem ho, tvorím ho. Počúvam svoje srdce, dušu, seba. Pochopila som, že ak nebudem spokojná sama so sebou, nik iný ma nenaplní.
Najprv ja, až potom vy…
Tento proces mi zabral veľa času. Nazývam ho liečenie. Súčasťou emočného kolotoča som bola veľmi dlho. Čím dlhšie tým som sa viac točila. Vystúpiť z neho bolo stále ťažšie. Vtipné je, že som si to vôbec neuvedomila. Bolo to moje bremeno. Moja krivda. Chcela som sa ňou popasovať, ale čím ďalej, tým viac som ničila seba. Aj by som sa zničila, ak by som sa nerozhodla. Pre seba.
Až sa šepot zmení na krik
…tento svoj vnútorný hlas, som ignorovala dlho. Dnes však vidím, že nikdy neprestal kričať. Nikdy. Ja som tu bola so sebou vždy. Na chvíľu som sa síce opustila, ale ten hlások bol vždy so mnou. A vždy bude. Občas je tichší. Zrejme preto, že ho ignorujem. Niekedy dlho, ale nedá sa umlčať.
Ako som mohla rozumieť niekomu inému, keď som nechápala seba?
Sú ľudia, ktorých nikdy nebudeme počuť, hoci hovoria tým istým jazykom. Rovnako ako sú v našich životoch tí, ktorí nikdy nepoberú, čo sme im chceli povedať, nech sa snažíme akokoľvek.
A preto by si v tej čakárni nemala ostať stáť… Ak chceš, aby ľudia počuli, čo hovoríš, musíš sa preto rozhodnúť sama.
Ja som sa rozhodla a viac už nemusím čakať.
Pretože stále je tu niekto, kto baží po tvojom ďalšom slove 🖤
