Všetci to chceme. Skutočných priateľov, skutočnú lásku a vzťah, skutočne žiť a byť to skutočne my. Bijeme sa za to, aby sme mohli odhodiť svoje masky a byť sami sebou…
Skutočné pocity skôr či neskôr prídu
A ako reagujeme?
Neskutočne.
Nasadíme pózu a hráme.
A teraz myslím najmä hry medzi mužmi a ženami. Každý má predsa svoje ego, hrdosť, minulosť, prítomnosť, sny, zlé a dobré vlastnosti… Prečo teda máme neustále hrať hry a niečo skrývať? Prečo sa bojíme našej pravej podstaty a podstaty človeka, ktorý sa nám páči?
Vo chvíli keď chceme byť sami sebou, nemôžeme.
Lebo sa možno zľakne.
A čoho sa vlastne bojíme?
Úprimnosti… Odhalenia… Obnažené telo ukazujeme hocikomu a hocikde, ale obnaženú dušu a myseľ si strážime. Jasné, že nechceme odhaľovať svoje strachy a bolesti. Ale práve aj to sú veci, vďaka ktorým sme dnes tým, kým sme..
Alebo sa mýlim?
Formujú nás predsa naše skúsenosti. Formujú nás ľudia, ktorí boli, sú alebo budú v našom živote. Formujú nás chyby, na ktorých sa učíme, a rovnako tak, nás formujú aj úspešné momenty či splnené ciele. Vďaka tomu sa posúvame, rozvíjame a dospievame.
Chcem byť mnou a chcem mnou byť vždy
V každom momente, pred každým človekom. Chcem byť úprimná a chcem hovoriť o tom, že sa mám zle, o svojich trápnych momentoch a tajných snoch. Ak som z niekoho nadšená, chcem mu ukázať svoj entuziazmus a záujem.
Ale nie vždy môžem…
Pretože sa bojím.
Čo mi alé dáva strach? Chcem strácať možnosti, ktoré predo mnou život stavia? Budem sa po ustráchanom dni večer cítiť lepšie?