V odraze svetla, na druhej strane,
na jej konci vidím tvár.
Spod viečok slasťou zažmúrených
v spleti fantazijných vrav,
ženiem sa cestou otázok a odpovedí,
pre moje srdce ostávajú neznáme.
V jednej chvíli odvážim sa,
odvahou môj svet zaniká.
S jemným dotykom o odraz zrkadla,
rozbije sa na črepy skla.
V skrúšenom tichu stojím a hľadím len,
obraz tváre, čo zbožňoval som,
na tisíc kúskov rozpadol sa,
ako trúchlivý nesplnený sen.
Tak hľadal som ďalej,
po krásnych slovách bažil som v dave,
kým nenašiel som ozvenu vábivú.
Jej láska ku mne smerovala,
z plytkej krásy vyvierala,
nebola skutočná.
Anjelskou tvárou opantaná,
v objatí klamu oblapená, sklamala sa, zavrhnem.
A v jej hrudi srdce pukalo,
na stovky črepov sa rozbilo,
ako moje zrkadlo…
Po jej ozvene už len ticho ostalo.
S dušou ponorenou do driemot,
som kráčal k lesným prameňom,
očarený trblietavou hladinou,
nahol som sa za sľubnou lásky víziou,
lásky pravou a jedinou.
No láske sa nechcelo,
nič viac než pozerať mi do tváre nesmelo.
A napriek túžbe neskrotnej,
ostal som sám, túžiac nezbožne,
no okúsil som len, čo je to mať srdce zlomené,
hodené napospas pýche, chladné a ranené.
Ľúbil som citom márnivo ľúbeným,
no bohmi kruto potrestaným.
Nemôcť ľúbiť, ani byť milovaný,
na brehu jazera stroskotaný,
pod žltým kvietkom narcisu pochovaný.
