V tú sobotu pred piatou hodinou ráno
som si prisahala, že dám zbohom tej perzistentnej trpkosti,
čo sa mi usadila na jazyku po hlte kávy
uvarenej pred mojím posledným zamyslením sa
nad našou premárnenou budúcnosťou
„Slečna, zobuďte sa!
Pacientovi treba skomprimovať cievu!“
Už rozumiem večnosti ukrytej v rukáve pyžamy
spadnutej na podlahu v nedočkavej zbrklosti
sny treba snívať spoločne, držiac niekoho za ruku
-si povedal,
vymýšľať laškovné narážky na tiene hmýriace sa na strope
a vysloviac v jeden moment to tisíckrát povedané „áno!“
– dvom netreba premýšľať nad tŕňmi pod posteľou.
„EKG krivka vykazuje nepravidelnosti v striedaní QRS komplexov,
Občas sa nám stráca vlna p.“
Hučiaca klíma a nezastaviteľné myšlienky
spotrebovala by som niekoľko áštvoriek na popísanie toho pocitu,
keď je ešte nebo mladé a spod periny vytŕča štvoro nôh
skryť sa v pominuteľnosti toho okamžiku,
nevšímajúc si materiály na skúšku kopiace sa na stole v jedálni
a hádajúce sa hlasy tých v oblekoch z televízie.
Idyla už dávno zabudnutej nedele
„Natiahnite nula celá päť mililitra apaurinu
a aplikujte intravenózne.“
Ako sa vymýva vášeň z mojich vlasov,
tak blednú aj západy slnka, ak na moment zastaneš
a uvedomíš si,
že tvoje telo už k tomu druhému nezapadá.
Nesmieš si z toho dezertu ukrojiť už ani kúsok,
opona spadla,
v hľadisku je namiesto potlesku len mŕtvolné ticho.
„Držte ho na boku, nech sa nehýbe,
ranu treba dôkladne vyčistiť.“
Čím zrozumiteľnejšie hovoríme,
čím viac sa snažíme jeden druhého pochopiť,
tým menej ma miluješ,
tým viacej vzdialená sa ti zdám
a to naše leto, v ktorom sme si vypestovali
čerstvú zeleninu
neprežije príchod severného frontu
a
naše
zásoby
v
tých
ľadových
pivniciach
zpráchniveli pod decembrovým cencúľom
„Momentálne fungujeme v pohotovostnom režime.
Ale ak by sa stav vášho miláčika nelepšil, odporúčame prísť
na ôsmu hodinu.“
