Kedysi dávno som si želala, aby momenty ako tento nemuseli nastať. Aby som bola jedným z tých šťastlivcov, ktorí by sa ich nemuseli dožiť. Evidentne som sa nenarodila ako dieťa šťasteny, pretože inak by som dnes nemusela kráčať po tomto úzkom, rozbitom chodníku.
„Mami, prečo sme vlastne tu?“ obrátil sa na mňa môj sedemročný hnedovlasý synček Danko.
Jeho zmätený výraz hovoril za všetko. Nerozumel, pre aký dôvod sme tu, keď som mu počas dlhej cesty v aute vravela, že ideme na návštevu k rodine. Moje slová však neboli až takou veľkou lžou. Na návštevu sme totiž prišli. Len moje deti nechápali, koho na tomto mieste môžeme ísť pozrieť.
Vikinka niesla v ruke kytičku čerstvých kvetov, na ktorú som hodila letmý pohľad. Pohľad plný bolesti. Plný spomienok. Plný nádeje, že sa jedného dňa prenesiem cez tú bolesť, ktorá sa však neprestala rozrastať.
Z chvíľkového zamyslenia som sa ale spamätala skôr, ako sa ma môj syn mohol začať pýtať, čo sa deje.
„Vieš, ako som ti rozprávala o tom, že sem ideme na návštevu?“ spýtala som sa ho.
Na moment uprel zrak miesto cesty po chodníku na mňa a prikývol.
„Tak sme nešli najskôr k ujovi Jankovi, ktorého poznáte. Ideme pozrieť druhého Janka,“ v krátkosti som mu vysvetlila. To, že som vyslovila tvoje pravé meno asi po prvýkrát v živote, mi prišlo znenazdajky zvláštne. Celý život som ťa oslovovala jednako, avšak menom nikdy.
Najhorším faktom zo všetkých bol asi ten, že už tú možnosť ani nedostanem…
„Akého druhého Janka?“ tentokrát sa ozvala päťročná Viki, ktorej som ešte doma pred cestou zviazala jej dlhé, jemne kučeravé hnedé vlásky do dvoch vrkočov.
Toho najláskavejšieho, najusilovnejšieho, najviac milujúceho človeka na zemi, odpovedala som svojej dcérke v duchu. Prišlo mi ľúto, že som sa tieto slová neodvážila povedať nahlas, pretože dôvod ich vyslovenia by aj tak nemohli chápať. Oni tohto Janka, teba, nepoznali, a navyše pre nich bol najláskavejším, najusilovnejším a najviac milujúcim človekom na zemi niekto úplne iný.
„Hneď vám poviem, deti moje,“ po pár sekundách som jej odpovedala a zrakom som spočinula na mieste kdesi v diaľke, ktoré však môjmu srdcu bolo istým spôsobom veľmi blízke.
Bolo čosi krátko po jedenástej hodine doobeda. Odrazu mi zazvonil mobil, čo ma pomerne dosť prekvapilo, nakoľko som sa nachádzala kdesi mimo civilizácie. Kúsok signálu na chytenie internetu bol takmer olympijský výkon, no a s telefonovaním to nebolo o nič ľahšie.
S rukou na srdci ale môžem povedať, že radšej by som bez signálu ostala doživotne, než by som mala obdržať takýto telefonát.
Na displeji môjho telefónu sa mi zjavila mamina fotka. Určite chce vedieť, či vôbec žijem, pomyslela som si. Dôvodom môjho krátkodobého pobytu mimo civilizácie bola oslava úspešnej maturity s prakticky už bývalými spolužiakmi na chate. Prvá z dvoch nocí už bola za nami a prežili sme ju všetci, až nato, že som s kamarátom ratovala ďalšieho. Ale to je jeden z tých nepodstatných príbehov, ktoré sa budú rozoberať o desať či nevedno koľko rokov na stretávkach zo strednej.
„Ahoj, mami! Neboj sa nič, žijem, som v poriadku,“ ohlásila som sa jej ihneď bez toho, aby som ju nechala čo i len prehovoriť.
Ktovie, možno ten strach aj naozaj mala, keď sa mi chystala povedať, čo mala na srdci. Respektíve, čo mi musela oznámiť…
Jej hlas znel hrozivo, podobne ako správa, že si zomrel. Nepamätám sa, aké veci sa mi v tej chvíli vynárali v mysli. Pamätám si len, že som stála na boku chaty, pár metrov od svojich spolužiakov, s ktorými by som bola strávila ešte nasledujúcich dvadsaťštyri hodín. Namiesto toho som si však mala zbaliť veci, pretože na ďalší deň bol naplánovaný tvoj pohreb. Ty. Ten človek, ktorý mal žiť večne. Ten, kto tvoril súčasť každej mojej návštevy tam na Dolnej zemi. Ten, bez koho som si skrátka nevedela predstaviť svoj život.
Bol si jedným z najdôležitejších ľudí v mojom živote a odrazu si v ňom nemal figurovať. O pár hodín som mala byť svedkom toho, ako ťa navždy pochovajú k tvojej životnej láske a ja som bola sebecká, pretože som chcela, aby si ostal žiť. Aby si ma neopúšťal. Nikoho z nás.
„Ja… Ozvem sa ti ešte neskôr, mami, dobre? Musím to akosi celé spracovať,“ odpovedala som jej do telefónu po chvíli, čo ona dorozprávala.
Moja spolužiačka, ktorá ku mne medzičasom pribehla, ma odprevadila k spoločnému stolu pred chatkou. Roztrasená som naň hodila mobil a spamätávala sa zo šoku, ktorý si mi spôsobil. Náhla zlá nálada sa začala prenášať aj na ostatných, a to som ani za svet nechcela. Musela som sa upokojiť a myslieť na to, že mám posledných pár hodín na to, aby som si užila oslavu so spolužiakmi, s ktorými som deň čo deň, počas celých štyroch rokov, trávila väčšinu svojho času.
Asi to bude znieť zvláštne a trochu sebecky, ale keď som si aj s vecami sadla do auta, bolo mi do plaču. Sebecky preto, že tvoja smrť nebola jediným dôvodom, ktorý ma doháňal k plaču.
Totiž… Nenávidela som tieto stupídne životné situácie, kedy bolo všetko zlé. Kedy sa na mňa život doslova a do písmena rúcal. Kedy som strácala ľudí, na ktorých mi záležalo. Kedy sa kazili akcie, na ktoré som sa dlho tešila.
V priebehu pár minút sa všetko zrúcalo ako domček z karát a ja som chcela, aby sa zotmelo. Aby nikto nevidel moje slzy.
Vnútro mi trvalo, ako som sa snažila nemyslieť na chvíle, kedy som ťa chodila navštevovať a ty si mi zakaždým zvykol rozprávať rôzne príhody o ľuďoch z dediny. Ja som takmer nikoho z nich nepoznala, ale ty si o nich rozprával s takou vášňou, ako keby každý jeden z nich bol tvojím najlepším priateľom. V tom, že si tak rád rozprával a nenechal si nikoho, aby ti skákal do reči, nebol žiaden problém. Problém tkvel v tom, že som ťa málokedy skutočne počúvala. Mala som dojem, mnohí z nás, že si sa potreboval iba vyrozprávať. Nesmierne sme sa ale mýlili. Pretože ty si potreboval byť vypočutý, a to je jeden obrovský rozdiel.
Snažila som zabudnúť. A najviac ma štvalo to, že nič sa nedalo vziať späť. Nič sa nedalo znovu prežiť. Táto chyba nešla len tak hravo zmazať gumou. Život nie je hodina geometrie, keď rysuješ nejaké teleso a tuha ti ujde mimo hranice pravítka.
To ma naučila tvoja smrť.
Počas tej dlhej cesty za tebou som mala možnosť cítiť skutočne mnoho vecí. Smútok, hnev, sklamanie, bolesť… No okrem týchto naoko klasických pocitov som mala možnosť ucítiť i čosi iné. Zmysel v tom, čo sa stalo. Cítila som, že si na tomto svete bol už pridlho bez lásky svojho života. Že si jej odišiel vyrozprávať o všetkom šťastí, ktoré si stretol po jej smrti.
Chcem veriť tomu, že by som aj ja bola jedna z tvojich šťastných spomienok, pretože ty si určite jednou z mojich.
Biele steny miestnosti, v ktorej som sa nachádzala, mali pôsobiť mierumilovne. Ja som ale necítila nič iné, len zmätok a bolesť. Vzhľadom na môj duševný stav počas cesty sem, na tvoj pohreb, som očakávala, že budem plakať. Že budem s ukrutnou ťarchou na srdci spomínať na všetky krásne okamihy s tebou.
Pravdou však bolo i to, že na žiadne iné okamihy nemám spomienky, pretože všetky boli krásne. Tak ako tvoja duša.
Zvykne sa vravieť, že na všetko treba čas. A moje slzy ho evidentne tiež potrebovali. Začali sa mi rinúť z očí až v momente, keď som zazrela truhlu a na nej tvoju fotku. Usmieval si na nej a keď som sa na ňu zadívala pozornejšie, tvoje oči žiarili. Presne tak ako vždy. A práve pocit, že už ich nikdy neuvidím žiariť naživo, ma sťahoval na dno.
Počas obradu som nad tebou premýšľala. Chcelo sa mi smiať aj plakať. Túžila som znova ťa objať a počúvať nekonečné, miestami až nezmyselné príhody. No najviac zo všetkého som prahla po hocijakej informácii, ktorá by mi potvrdila, že si sa dostal konečne na to správne miesto. Na miesto, kde si túžil byť dvadsať rokov a na ktorom si istým spôsobom bol po celý ten čas. V opätovnom stretnutí s láskou svojho života vidím jediný zmysel tvojej smrti.
Keby moje predpoklady boli nenaplnené, musela by som ťa so všetkou pravdepodobnosťou znenávidieť. Pretože si po sebe zanechal neopísateľnú bolesť a spúšť.
Nečudo, že hurikány dostávajú mená po ľuďoch…
Ako ťa hrobári ukladali na večný odpočinok, moja zronená sesternica, jedna z tvojich pokrvných vnučiek, sa ocitla plačúc v mojom objatí. A ja ti na rovinu poviem, že nikdy nezabudnem na slová, ktoré mi v tej chvíli adresovala: „Už nikdy za ním nezájdeš na rolerách.“
Nerozumela som, ako mohlo byť deväť hodín ráno a vonku tak nechutne horúco. Aby som však nezmeškala som každodenný rituál, keď som bola na návšteve u vás v Srbsku, rozhodla som sa, že ťa navštívim ešte pred raňajkami.
„Idem k apkovi!“ kričala som od vchodových dverí smerom do kuchyne, kde sedela celá posádka.
„Halóóóóóó!“ skríkla som po príchode k tebe čo najhlasnejšie, pretože tvoj sluch už nebol dvakrát najlepší.
Nemala som poňatia, či sa nachádzaš vo svojej izbe alebo v kuchyni spojenej s obývačkou, a tak som musela počkať na tvoju spätnú odozvu, nech nejazdím po dome na tých korčuliach ako hlupaňa.
„Hej!“ odvetil si hlasno naspäť, a vďaka tomu som ťa vždy našla. Sedel si v kuchyni pred televízorom, ktorý vyhrával až nechutne nahlas. Vôbec netuším, ako si ma mohol z predsiene počuť, ale bola som rada.
Skôr, než som čokoľvek ďalšie povedala, som schmatla z jedálneho stola ovládač, na ktorý si ty už pomaly ani nevidel a stíšila hlasitosť televízora. Neprišla som sem na to, aby som sa mohla dívať na nejaké programy o folklóre. Prišla som kvôli tebe. Aby som ťa mohla vidieť, objať a aby som mohla schytať povestné pusinky na líca okorenené tvojím večne neoholeným strniskom.
„Hej, Tania moja, a kde je Daniela?“ spýtal si sa ma ako prvý. „Či je v robote hádam?“
„V robote,“ odpovedala som mu v krátkosti, zatiaľ čo som si sadala na stoličku oproti nemu.
„A sem si prišla ako? Zase na tých tvojich rolerách?“ kládol si mi jednu z ďalších otázok, taktiež klasických.
Týmto slovom si pomenúval korčule. A nielen ty, ale celkovo ľudia, ktorí tu žili. Na mieste nazývané mojím druhým domovom. Na mieste, kde som chodila s láskou, pretože som tu mala rodinu a ľudí, ktorí mali celkom iné hodnoty ako ľudia u nás.
Mojou rodinou si bol aj ty, nehľadiac na to, či nás spájala rovnaká krv alebo nie. Bol si pre mňa tretím dedkom, o ktorom som vedela, že ma miloval ako vlastnú. Nepamätám si jediný krát, čo som ťa bola navštíviť, kedy by si ma neoslovil Tania moja.
Ja som totiž vždy bola tvoja. A zaprisahávam sa, že i navždy budem.
Nemienili sme sa v Srbsku zdržiavať dlho. Na druhý deň po pohrebe sme už mali ísť domov, no stále som mala dostatok času urobiť jednu dôležitú vec.
Prísť sa s tebou rozlúčiť aj inde, než len na cintorín.
Dožil si sa úctyhodného veku, no za ten vskutku dlhý čas si nemal možnosť zažiť niečo také ako ja – prázdny dom, kde si žil. Miesto, kam som ťa chodila zakaždým navštevovať. Hneď, ako som vošla dnu, zacítila som typickú vôňu – vôňu teba, tvojej prítomnosti, tvojho domova.
Všetko to bolo reálne. Všetko bolo tu prítomné. Chýbala mi ale jedna vec. Naoko nepatrná, no vo všeobecnosti tá najdôležitejšia. Chýbala mi tvoja prítomnosť.
Bez korčúľ, bez úsmevu, no s o to väčším strachom, som vošla do tvojej izby. Neležal si na svojej posteli a nemal si nahlas pustený televízor, ktorý ožaroval celú tmavú miestnosť. Nenachádzali sa na nej už ani hrubé periny, pod ktorými si spával. Ostala iba zašpinená plachta. Bola istým spôsobom požehnaná, pretože si jej daroval svoj posledný výdych.
Ako som prechádzala z izby cez chodbu, kde som zvykla lietať na rolerách, smerom do obývačky prepojenej s kuchyňou, živila som nádej, že sa tam objavíš. Že je to celé iba výmysel. Veď ty si bol zrodený preto, aby si bol nesmrteľný. Lenže som sa opäť škaredo mýlila. Vošla som dnu, do miestnosti, odkiaľ ešte nevymizla tvoja vôňa. A teba nikde. Nebol si tam a mňa to zlomilo.
Pridržiavala som sa o zárubňu dverí, aby som nespadla, zatiaľ čo druhou rukou som si zakrývala tvár a stierala slzy z tváre. Márne som sa dívala na stoličku, z ktorej si zvykol pozerať televízor. Videla som iba neistú, rozmazanú siluetu tvojho tela, no nebola skutočná. Vymyslela som si ju, aby pre mňa tvoja neprítomnosť nebola zničujúca.
Čím viac sme sa približovali k miestu tvojho posledného odpočinku, tým viac mi búšilo srdce. Do očí sa mi zbiehali slzy, avšak opäť som im dávala čas. Tak ako vtedy, keď som sem s rodičmi a bratom prišla z diaľky, aby sme sa s tebou rozlúčili. Navždy.
Táto návšteva sa však rapídne od vtedajšej líši. Pretože zatiaľ čo sme sa pred rokmi všetci s tebou lúčili, teraz prišli dvaja noví, mladunkí ľudia, aby sa s tebou konečne zoznámili.
S deťmi som sa zastavila v momente, ako som zbadala na náhrobnom kameni fotku teba a tvojej manželky. „Anna a Ján,“ môj krásny sedemročný chlapec prečítal vaše mená a následne aj priezvisko, ktoré vaša nekonečná láska premenila na spoločné.
„Áno, zlatíčka moje,“ povzdychla som si a v danom momente opäť nastal ten pravý čas na ronenie sĺz. „Toto sú vaši praprarodičia. Dvaja úžasní ľudia. Vašu prababičku som ani ja sama nepoznala, ale viem z rozprávania vašich tiet, že to bola jedna výnimočná žena. A váš pradedo… Jedného dňa prídete na to, že existujú ľudia, ktorí nie sú v nijakom zmysle zlí. Apko bol opak zlého. Bol definíciou čistoty, nehy, lásky, pokory a porozumenia. Bol a je našou rodinou, i keď nás nespájala krv. Spájajú nás duše, a to je vec, na ktorej skutočne záleží.“
Čupla som si ku svojim deťom a obe som ich objala okolo pása. Nehľadela som však na ne. Hľadela som na tvoju fotku. Pozerala som sa priamo do tých láskavých očí, ktoré sa mi aj v deň tvojho pohrebu zdali skutočné. Až teraz som však pochopila, prečo.
Možno si odišiel na druhý svet. Možno si odišiel za svojou láskou, ktorá ti tak neskonale chýbala. Ale jedno je viac ako isté. Navždy ostaneš živý v mojich spomienkach.
