Dívam sa na zelené kopce a stromy a počúvam štebot vtákov. Poletujú okolo, sadajú na strechy bytových domov. Sú slobodné. Tak ako ja. Konečne som sa vymanila z nášho jedovatého vzťahu plného hnevu a zloby.
Dívam sa do diaľky a premýšľam, ako sa máš. Čo robíš a s kým. Pravdepodobne ma neznášaš. Cítiš sa ukrivdený a nechápeš, ako som mohla tak rýchlo zabudnúť.
Asi si naštvaný, že som odišla bez slova. No vieš, akí sme boli. Dávali sme si iba prázdne sľuby, ktoré ani jeden z nás nikdy nedodržal.
Spomínam na to, ako sme si prvýkrát preplietli prsty na oslave tvojho priateľa. Zapadli do seba ako dva stratené diely.Spomínam, ako sme sedávali na lúke a filozofovali o úskaliach života. Ako si ma vždy pobozkal na nos, keď som sa na teba zaškerila. Ako sme sa spolu snívali o budúcnosti…
Občas ti chcem napísať.
Beriem do ruky telefón, otváram náš spoločný chat.
No potom sa mi pred očami vynorí spomienka na tvoju červenú tvár. Vždy celá zbrunátnela, keď si na mňa kričal. Vidím, ako o stenu hádžeš moju obľúbenú šálku s ružovými srdiečkami. Som vyčerpaná. Ako po každej našej hádke. Bolí ma telo aj duša…
A tak mobil znova odkladám na stôl a pokračujem ďalej vo svojom slobodnom živote.
