(Ne)mala sa dobre. A trvalo to už nejakú dobu.
Nebola šťastná ani nešťastná. Uviazla v niečom, čo nevedela pomenovať. Mohla by študovať čokoľvek, mohla by po odpovedi pátrať akokoľvek dlho. A predsa len by ju nenašla.
Bojovala s ničím a predsa so všetkým. V jeden deň vyhrávala a druhý deň sa cítila ako posledný vojak na fronte, čakajúci na večnú samotu..
Znenazdajky sa zvykla rozplakať a o chvíľu sa opäť smiala. Už to raz zažila. Vedela, aký je to pocit žiť s maskou. Predstierať, že svet je krásny a veci v poriadku. Teraz však nemala dôvod si ju nasadzovať. Nemala ju pred kým nosiť.
Bola sama. V momentoch, keď pri nej skutočne nik nebol, a aj v okamihoch, kedy to tak nebolo. Cítila vďačnosť za prítomnosť najbližších ľudí, ale v hĺbke duše cítila, že potrebuje viac. Prahla po kontakte. Blízkosti. Bytí. Takom skutočnom.
Spomínala na dni naplnené rozličnými zážitkami. Pri tom premýšľala, kedy sa stalo, že sa ponorila do stereotypu, v ktorom sa teraz utápala. Dni, jeden po druhom, boli o tom istom. O ubíjaní jej duše túžiacej po voľnosti, slobode, zážitkoch, tvorení, prejavoch lásky k ľuďom a životu samotnému.
Zapredala mesiace života niečomu, z čoho chcela a zároveň nechcela uniknúť. Budúcnosť bola jasná, ale prítomnosť bola zahalená otáznikmi. Pýtala sa samej seba, či ešte vládze. Nevládala, no šla ďalej. Posúvala hranice únosnosti proti svojej vôli, videla pred sebou cieľ.
Dala si predsavzatie. Iba tak, nie kvôli novému roku.. Nastal čas stať sa svojou silnejšou a odhodlanejšou verziou. Človekom, ktorý sa nebojí posúvať svoje limity. Kamsi ďalej. Bližšie ku hviezdam. Bližšie k sebe.
