Chcela ísť spať skôr. Tak, ako si to sľubovala celé týždne. Bola unavená a vedela, že zaspí hneď potom, čo si ľahne. Napriek tomu ostala sedieť na posteli a nechala chlad izby, aby ju objímal.
Oči uprela na displej hodiniek. Čas ale nevnímala. Zahľadela sa na dátum a striaslo ju.
Pohltená strachom
Zdesila sa, keď si uvedomila, ako neúprosne čas beží. A ako márnila jeden deň za druhým. Využívala ho v prospech svojich vedomostí a dosahovania istých cieľov. Pohlcovali ju však spomienky. Na dni strávené objavovaním nových miest. Ľudí. Stránok samej seba.
Terajšok bol o každodennom vstávaní, rannej káve, zúfalom pohľade do zrkadla a rovnakej náplni dňa. Jej vnútorný svet sa zastavil a ona pritom stále fungovala ďalej. Svet tam vonku urobil to isté, a predsa sa neprestal točiť.
Mala len dve dekády života za sebou a už ju prepadala panika. Zo starnutia a z pocitov úzkosti. Pri pomyslení, že svet sa skutočne nikdy neprestane točiť, rovnako ako čas nikdy neprestane plynúť. To sú dve istoty života prameniace z tretej, tak dobre a jasne známej.
Jediná možnosť na výber
Túžila sa vymaniť zo svojho vnútorného sveta a prejsť do toho vonkajšieho. Tam, kde sa stretávajú všetci a mávajú si na pozdrav. Začínalo sa jej protiviť pozerať filmy, seriály, záznamy z koncertov, pretože kedysi bolo možné priam všetko a teraz.. Stratili sme našu všemocnosť a neostáva nám nič iné, len čakať. Vyčkať, kým znovu príde náš čas.
A práve v tom bode sa rodil jej strach. Stávala sa netrpezlivou. Bála sa, že bude čakať večne a stratí toľko času. Stávala sa všetkým, čím nezvykla byť. Alebo čím bola, no nevedela o tom. Nevedomosť a neistota otvárali Pandorinu skrinku jej duše. Ostávalo iba počkať, čo z nej vyjde.
Iba počkať…
