Vzďaľuješ sa mi,
si mi každým dňom o krok vzad,
akoby to málo,
čo sme spolu zažili
už ani neexistovalo…
Akoby sa všetko krásne,
čo sme k sebe citili,
zmenilo v hmlu
a všetky čiastočky z nej sa vyparili
a zmizli v diaľke
Padá mi slza,
ale už je len malá,
nostalgická, nepatrná…
Kotúľa sa nižšie,
kostrbato sa prediera po pokožke,
je stále menej výrazná,
až napokon zmizne
Viditeľne z nej nezostane nič,
len nejasný pocit,
že niekedy existovala,
že vznikla z úprimného citu
a jedinečného pocitu
byť výnimočná.
Aspoň na chvíľu…
Žila krátko,
ale o to intenzívnejšie,
pretože zažila to lásku.
Pomaly prestala dýchať,
ale bola šťastná,
aspoň raz vo svojom krátkom živote.
Už ju nič nebolí,
je spokojná a pripravená odísť
na dlhu cestu za ďalším snom,
kde dá šancu niekomu inému
ju nenechať odísť a milovať.
Autorka: Timma
