Láska medzi nami vzbĺkla rýchlo. Zamilovali sme sa do seba takmer okamžite. Odrazu myslela iba na teba. Celú si ma ovládol. Trávili sme spolu takmer všetok čas. Svet bol farebnejší, krajší, lepší. Prežívala som okamihy absolútneho šťastia… Až kým si neodišiel z môjho života. Náš vzťah si ukončil náhle, bez vysvetlenia, cez obyčajnú SMSku.
Nikdy by som od teba nečakala, že si toho schopný. Ukončiť náš vzťah tak zbabelým spôsobom. Vždy som si myslela, že si lepší. A tiež, že si od teba po tom všetkom, čo sme spolu zažili, zaslúžim viac. Normálny rozchod aj pravý dôvod, prečo sa so mnou rozchádzaš.
Ty si mi ho ale nedal. Nechal si ma domnievať sa. Trápiť sa a obviňovať. Počas dlhých večerov som premýšľala, kde som urobila chybu. Čo ťa primälo k tomu, aby si sa so mnou rozišiel? Prehrávala som si udalosti dookola, až kým mi spánok aspoň na chvíľu nepriniesol úľavu.
Niekto si možno povie, že som toho zažila zúfalo málo. Ale pravdou je, že som nikdy necítila takú bolesť, ako v tú noc, keď mi na displeji zablikala tvoja správa. Bolelo ma celé ja. Dušu som mala potrhanú na kúsky a vôbec som si nevedela predstaviť, ako budem bez teba žiť.
…
Žiadna bolesť ale netrvá večne. Zo začiatku je stále prítomná a občas nás ochromí natoľko, až sa nemôžeme nadýchnuť. Vtedy sa musíme na malú chvíľku zastaviť, aby sme sa zotavili. Časom sa ale zmierni, jej ostré hrany sa otupia a my sme schopní pohnúť sa ďalej.
A tak to bolo aj v našom prípade. Pri myšlienke na teba mi síce stále srdce vynechávalo jeden úder, ale dokázala som to.
Zistila som, prečo si ma nechal. Rozhodol si sa, že dáš prednosť inej. Chcela som sa na teba hnevať, ale nikdy som v sebe nedokázala dlho živiť hnev. Jednoduchšie bolo odpustiť ti. To, ako si sa ku mne zachoval, nemohlo zničiť spomienku na okamihy, ktoré sme spolu zažili a na lásku, ktorú sme k sebe cítili.
Hoci náš vzťah trval iba chvíľu, naučil si ma veľa o sebe samej. Naučil si ma milovať bezhlavo a nepodmienečne. Za čo ti budem vždy vďačná.
Vieš, dlho, predlho som si myslela, že ťa stále milujem. Predstavovala som si, ako sa k sebe vrátime. Ako mi vyznávaš lásku. Až sa mi moje túžby splnili. Znova sme sa stretli a ty si mi povedal, ako svoje rozhodnutie ľutuješ a ako ti aj teraz chýbam. Po tak dlhej dobe.
Postavil si ma pred rozhodnutie. Ocitla som sa v momente, o ktorom som tak dlho snívala. Čosi vo mne sa ale zmenilo. Odrazu som ťa videla bez všetkých pozlátok. Bez ružových okuliarov. S chybami a nedokonalosťami. A vedela som, že nie si tým človekom, s ktorým chcem stráviť zvyšok života.
Láska, ktorú som v sebe až doposiaľ živila, po celý čas patrila minulosti. Nemilovala som teba. Už dávno nie. Milovala som predstavu nás dvoch. Milovala som naše mladé verzie, ktoré nemali žiadne starosti a nevedeli nič o živote. Milovala som tvoju predstavu. Človeka, z ktorého som si za ten čas stihla vytvoriť svoj ideál dokonalosti.
Myslela som si, že ak budeme znova spolu, na chvíľu sa do toho nášho obdobia, prekvitajúceho tak intenzívnymi pocitmi, vrátim. Že ho prostredníctvom teba znova prežijem. Ibaže ono to tak nefunguje. Minulosť je minulosť a my nemáme ovládač s replay tlačidlom. Neexistuje žiadna cesta naspäť. Môžeme ju iba navštíviť prostredníctvom našich spomienok, jemne sa pousmiať nad tým, ako blázniví sme boli a znova sa vrátiť do prítomnosti.
…
V ten deň som ti konečne dala zbohom. Zbavila sa posledných citov a minulosti a vykročila za novým životom. Konečne voľná a slobodná, bez akýchkoľvek pút či záväzkov, ktoré by mi bránili znova sa oddať láske. A dnes viem, že som nemohla urobiť lepšie rozhodnutie.
