Chcela som napísať poviedku,
ale ten prísľub nežnej pomoci
musím odložiť, aby som sa vyjadrila
bezpečnejšie a nezrozumiteľnejšie.
Zjednoduším si cestu a vyslovím prianie…
Mami!
Z múky domov a z domova kráľovstvo vieš vyčariť!
Kúzelná!
Odpovede na otázky som hľadala,
ťažko som oči otvárala, dnešné ráno
ma pohltila nekonečnosť tvojich objatí.
Kvety vo vázach na obrazoch
neživé a predsa im dokážeš
vdýchnuť život svojimi perami
a láskavým slovom.
Odvážna!
Žlté stromy na lúke, okolo nich
bezúčelnosť okamžikov
položila hlavu na zelenú perinu!
Dívala som sa do tvojich očí a videla v nich,
čo si mi ukázať a darovať chcela.
Milovaná!
Len tebe by sme vďaka noci a ránu
krivými a vypadnutými zubami dali všetko.
Jediná!
Keď kreslím na papier,
teším sa z každého písmena, čo mi vyteká
z pera o tebe. Lebo jediné,
čo chcem, je urobiť ťa šťastnou a ľúbenou.
Sí? Áno? Nie?
Prosím buď, len buď a zobuď ma až
oheň dohorí!
