Je to taký pocit voľnosti.
Zastaviť sa. Aj keby len na chvíľu. Pozrieť sa tam. Hocikam. S uvedomením, že aj napriek všetkým odbočkám, navštíveným slepým uličkám, napokon človek predsa len našiel svoju cestu. Po rokoch plných otázok. Nevedomia, kam ísť ďalej. Po pár chybách, ktoré však skutočnými chybami neboli. Lebo poučili. Ukázali iný smer. Tú hľadanú správnosť.
Je to taký pocit slobody.
Priznať si dávne pochybnosti. Že nechýbalo málo, aby prišlo k zlomenine. Nie končatiny, ale osudu. A to pod vplyvom iných. Nie ľudí, ktorí mu chceli ublížiť, ale tých, ktorí v ňom videli iný potenciál.
Je to taký pocit zadosťučinenia.
Ukázať im, že nemali pravdu a že tá skutočná cesta spočíva v niečom diametrálne odlišnom. Prosto ísť a dokazovať. Na základe úspechov, ktoré nie sú vždy čakané. O to viac však tešia. Lebo práve to, čo prichádza spontánne, vie mať najlepšie účinky.
Je to taký pocit ľudskosti.
Nehnevať sa na nich, že to nevideli. Prípadne prepáčiť. Alebo sa, naopak, ospravedlniť. Za pochybnosti, či ho ostatní vlastne poznajú, keď nenahliadli do útrob jeho duše.
Je to taký pocit sebalásky.
Sebavnímania. Seba… Milovať život presne v tomto okamihu zastavenia sa. Uvedomenia si skutočnosti. Bytia vďačným a odhodlaným vykročiť ďalej. Nielen vzdialenostne ďalej. Ale tak duševne. Tak, aby sa naplnila podstata, vopred daná. Aby sa naplnil životný údel.
