Chápem ťa. Chceš sa posúvať. Žiť život tak naozaj. Ísť dopredu a svoje staré ja nechávať za sebou. Lebo môžeš byť lepší. Vieš byť lepší. Stanovuješ si ciele a ideš za nimi, pretože tam, kde stoja, ťa čaká šťastie, radosť, naplnenie. Nevieš sa dočkať, až tam budeš a ukážeš všetkým, že si to dokázal. Nie preto, že by si bol vypočítavý a chcel sa násilne chváliť. Ale preto, aby si aj druhým mohol ukázať, že možné je ozaj čokoľvek. Si silný. Si statočný. Si sám sebou. Si obdivuhodný. A predsa len…
Niečo ťa tlačí. Tam, na hrudi. Nie je to vyslovene bolesť. Len taký jej náznak. Myseľ ti hovorí, aby si utekal, aby si nezastavoval. Veď čas beží. Už nemáš bezstarostných štrnásť. Musíš myslieť na budúcnosť. Tvoriť si ju. Pracovať na nej. Každé spomalenie ťa môže pripraviť o príležitosti na rozvoj. Tak ti to predsa veľa ľudí hovorilo.
Iba, že by nie. Iba, že by ťa každé jedno mohlo posunúť.
Sadni si na lavičku. Pozri sa okolo seba. Rozjímaj. Dýchaj. Daj si dole slúchadlá z uší a započúvaj sa do tónov okolia. Cítiš ten pokoj? Ako sa ti rozlieva v duši? Vnímaš to, čo je pre tento svet najviac prirodzené? Tam v pozadí hrá fontána svoju áriu, ktorú možno nepoznáš, ale i tak je umením. Za tebou, pod vánkom vetra, šuští lístie, ktoré onedlho spadne, pretože aj to je kolobeh života. Musí padnúť, aby onedlho mohlo opäť narásť. Nikoho sa nepýta, či je to dobré, či vôbec môže. Či nemá zostať silné a tvrdo bojovať o svoje postavenie. Nie. Padne, lebo to tak cíti. A keď nastane jeho čas, znovu ukáže, čo sa v ňom skrýva.
Keď len tak sedíš, nemusíš vnímať presný dôvod svojho bytia.
No možno ťa zastavia neznáme dve priateľky z detstva, ktoré sa stretli po dlhom čase a teraz pri peknom počasí kočíkujú svoje deti. Požiadajú ťa o fotku a ty im ochotne vyrobíš spomienku, nad ktorou sa budú po rokoch stále usmievať. Istým spôsobom vyformuješ ich budúcnosť a staneš sa jej súčasťou. Vyformuješ seba, lebo si dobrým človekom. A aj keď na to občas zabúdaš, aj keď občas konáš inak, je to niečo nemenné.
Ako kolobeh života, ktorý je od toho kolobehom, aby si vedel, že nemusíš ísť len rovno. Občas zabočíš, občas cúvneš, ale nikdy sa nestratíš, kým budeš samým sebou.