Budím sa vedľa cudzinca,
ktorého som predvčerom poznala
nielen po mene.
Mama vravievala,
že ľudia sa nemenia.
No my dvaja hrdzavieme
ako ten starý bicykel,
ktorý ktosi zabudol na povale.
Hádžeme sa do módu prežitia
a v továrenskom nastavení chýba možnosť “lepšie ja”.
Hlboko pod kožou si taký bol vždy.
Iba mne sa zdalo, že si iný.
Ukazuješ tváre ako ročné obdobia.
Si voňavá jar,
horúce leto,
nostalgická jeseň,
studená zima –
a v dobe ľadovej už ostaneme.
Ľad neroztopí ani môj najúprimnejší úsmev..
Začiatok konca je tu,
ktosi klope na dvere.
Moje kedysi rozkošné vlastnosti
sú opovrhnutiahodné.
Už sa viac nesnažíš vymyslieť kompliment.
-Vyzerám dobre?
-Ehm.
Prikyvuješ s očami upretými na modrý displej.
Práve rodiaca sa kryptomena
ťa zaujíma viac ako umierajúci vzťah.
A potom sa každú jeseň čuduješ,
že sa tak skoro stmieva –
aké prekvapenie.
Už v sebe nedusím spravodlivý hnev,
aj keď je často nespravodlivý..
Priepasť sa prehlbuje.
Ktosi klope na dvere,
aby oznámil,
že začiatok konca je tu.
Slov už ostalo iba zopár,
asi toľko ako streliva
v postapokalyptickom filme.
A tak sedím pri okne,
pozorujem padajúce listy,
stromy sú už skoro holé,
popíjajúc horúci čaj,
viem, že zima tu bude čo nevidieť.
