Z tvojich zreničiek na mňa zíza jej odraz,
na moje úsmevy hádže tieň…
Ja viem, že ona je dokonalosti obraz,
moja nočná mora, tvoj blažený sen..
Ona drží ťa vo svojej moci,
ona mení farbu mojich očí..
Je ako morská siréna…
Ó, spieva ti tak sladko,
ona sa ťa ale, zlatko,
snaží nalákať prísľubom večnosti,
lásky, ktorá všetko zdolá,
plodmi hriešnej zvodnosti..
Nebyť nej, možno sme si súdení..
Možno by som nebola len náplasť
na tvoje zranené ego..
Možno by si nenadával na ženy..
Možno by sme spolu mohli rásť,
veď hranicou je nebo..
Som liekom na tvoju samotu..
Liekom, ktorý nelieči,
len tlmí…
Som svetlom na tvoju temnotu,
svetlom, ktoré nesvieti,
keď hrmí..
Gestami, slovami, skutkami,
dávaš mi najavo,
že nikdy nebudem prvá..
Nezavesíš mi na krk medailu…
Moja stopa v tebe nepretrvá..
Vraj je láska len hlúpa povera
a každú ženu definuje nevera..
Všetky si nás hodil do rovnakej jamy..
Cynicky sa škľabíš, keď tvrdíš, že sme “dámy”.
Vraj do mňa nie si zamilovaný,
ale ani ja ťa nemilujem…
Ako by som aj mohla?
Veď sám si pripomienkou,
že stále žiješ so spomienkou..
Tak čo ma pri tebe drží?
Je to súcit? Sú to slzy?
Viem, že hľadáš čosi,
čo sám nechceš dať späť,
že v ligote rannej rosy
na chvíľu miznú trápenia noci,
že bolesť neodíde hneď,
že skúseností sme otroci,
že jeden nezmení celý svet…
Tvoj svet je iný
ako môj.
Bez lásky fádny, sivý,
je to boj.
To láska z neho robí divy…
Ona je našou jednotou,
našou túžbou, našou prázdnotou,
ona naše svety pretína..
Ty si stratil svoju schopnosť
vidieť svet, aký je..
A teraz vo mne budíš pocit,
že nikdy nebudem dosť,
som odsúdená
byť v tvojom srdci iba hosť…
