Občas mi telo zaleje zvláštny pocit. Neviem ho úplne popísať, cítim ho v hrudi a krátko ma pichne. Možno aj zabolí. No vzápätí cítim spokojnosť. Trocha divný pokoj. Najmä preto, že ho vo mne vyvolávajú zážitky s ľuďmi, ktorí sa objavili, ostali alebo zmizli z môjho života…
Myslím na nich. Často. Na svoje lásky, na bývalých, na kamarátov a kamošky, na spolužiakov, na milencov. Pri niektorých presne viem, čo sme pre seba znamenali a čím sme sa obohatili.
Potom sú tu tí, ktorých akosi neviem zaradiť. Aj napriek tomu, že som sa už odosobnila… Hľadám vysvetlenie svojho konania a toho, čo mi tieto stretnutia mali povedať.
Nosím v sebe presvedčenie, že každý človek, ktorého stretnem, mi niečo odovzdá (samozrejme, platí to aj naopak).
Je to ale naozaj tak?
Sama som si vybrala…
O prítomnosti všetkých osôb v mojom živote som sa rozhodla sama. Vybrala som si ich a pustila ich k sebe. Príchod každej z nich mal skvelé načasovanie v situáciách, do ktorých zapadli ako puzzle. V mnohých som nehľadala hlbší zmysel, pretože tam na prvý pohľad nebol.
Bol.
Nemyslím tým, že ma konkrétne stretnutie malo niečo naučiť. Možno som mala učiť ja. Možno ma mala ovplyvniť len jedna myšlienka, ktorú niekto vyslovil.
Je to len moje rozhodnutie, komu a čo zo seba odovzdám. A právo podobnej voľby má každý z nás.
Dar – zrkadlo – kat
Stretla som ich už všetkých, myslím.
Nie každý bol darom, poznaním alebo odkazom v dobrom slova zmysle.
Niektorí ma sklamali a niektorých som sklamala ja. Ďalší mali vlastnosti, ktoré mi strašne vadili a časom som si uvedomila, že títo ľudia sú moje zrkadlo. Pretože vtipný život ma obdaroval podobnými charakteristikami.
Ostatným som dala kus seba a oni ho opätovali. Vďaka tomu, mám v niektorých životných príbehoch svoje stabilné miesto, na ktoré sa môžem kedykoľvek vrátiť. A funguje to aj naopak.
Pridám ešte jednu skupinu neznámych – hovorme im „blesky“. Prišli, dobili energiou alebo skvelým zážitkom a odišli. A ja viem, že ich už viac nestretnem. Alebo žeby hej?
Som bez vás niekto iný?
Áno.
S každým človekom, ktorého som stretla, som si niečo vymenila. Aj keď niekedy len číslo. A tým to haslo, ale…
…prítomnosť každého z nás je dobrovoľná. Rozhodneme sa pre ňu sami. Preto sa nehnevajme, ak nás niekto opustí. Aj keď to bolí. Po čase, keď emócie vychladnú a rana sa trocha zacelí, sa skúsme miesto výčitiek zamyslieť nad tým, prečo sa tento človek objavil.
Čo mi mal povedať? Mal ma niečo naučiť alebo sa potreboval učiť odo mňa? Zanechal vo mne nejaký odkaz? Uvedomila som si vďaka nemu, kto som?
Odpoveďou na otázku sa dostaneme bližšie k sebe. O jeden malý krôčik sa spoznáme lepšie a uvedomíme si, kam v živote smerujeme…
