Na jazyku pachuť trpkosti,
nado mnou čierne nebo
srdce sa topí v bolesti
myslí na chvíle s tebou.
Sama sedím v tmavom rohu
hľadím za seba
minulosť je plná farieb
prítomnosť zvláštne zošedla.
Nevládzem s dychom
zalial ma pocit neznámy –
akási bolesť tupá
na miesto v srdci skúpa –
veď ešte včera sme spolu snívali
a teraz ťa mám volať „môj bývalý“?
Do srdca si mi spravil dieru
ukradol si aj moju vieru
už ani šaty ušité na mieru
mi viac nesedia.
Neverím už
v lásku, v mužov, v oddannosť
srdce mi nenapĺňa zlosť
lež poddajnosť.
A keď si sama do postele líham,
viem, že život nie je podobný knihám.
Som emočne unavená,
vyprahnutá, vymenená.