Sedím v autobuse a vraciam sa do svojej minulosti. Na miesto, ktoré som kedysi milovala. Tam, kde som bola úplne iným človekom. Nespútaným, odvážnym, lepším. V ústach mám sucho a žalúdok mi robí nepríjemné kotrmelce. Keby to bolo v mojich silách, otočila by som autobus a vrátila sa.
Namiesto toho viem, že o chvíľu budem čeliť sama sebe. Človeku, ktorým som bývala kedysi. Premýšľam, ako sa na mňa bude moje minulé Ja dívať. Sklamane? Opovrhujúco? Ľútostivo?
Je to hlúpa predstava. A predsa, je tak ozajstná a hmatateľná, až sa chvíľami pristihnem pri tom, že zadržiavam dych.
Jasné, nemali by sme žiť v minulosti. No nemôžem si pomôcť. Niekedy mi hlavou preblysne otázka, čo by mi moje minulé Ja povedalo, keby malo tú možnosť.
Mnohokrát si hovoríme, že pred piatimi, desiatimi, dvadsiatimi rokmi sme boli hlúpe, naivné. Dnes by sme to a to urobili ináč. Ale čo ak to nie je pravda? Zamyslite sa nad tým len na krátku sekundu. Čo ak naše minulé Ja toho o živote vedelo viac?
Premýšľali ste niekedy nad tým, čo by ste povedali svojmu minulému Ja, keby ste dostali príležitosť?
Stavím sa, že áno. Ale čo ak je všetko naopak? Možno by nás malo učiť minulé Ja. Možno si len namýšľame, že sme múdrejšie. Veď s pribúdajúcimi rokmi postupne prichádzame o toľko krásnych vecí – o nevinnosť, ideály, očakávania. Miznú kdesi v nedohľadne a spolu s nimi odchádza aj kúsok našej duše. Púšťame bezstarostnosť a strácame sa..
A tak sedím ako primrznutá, dívam sa na okolité kopce a čakám na moment, kedy budem nútená čeliť samej sebe. Budem sa odrážať v očiach mojich niekdajších známych. Spoza rohov na mňa budú vyskakovať spomienky. Srdce mi zaplaví horkosladká nostalgia.
Ruky sa mi mierne chvejú, keď na to myslím. Koniec koncov, ono je to všetko v poriadku. Niekedy totiž musíme v živote robiť veci práve preto, že z nich máme strach…
