Zima postupne prikryla nahé strechy zahanbených domov. Stál pri otvorenom okne a vejúci úsmev mu v rytme prievanu zanechával na tvári smutné šťastie. Skleným pohľadom mapoval ľudí stojacich na nádraží, ako rýchlo odchádzajú ostatným zo životov a vstupujú do života k druhým. Zanechávajú za sebou iba odtlačok rúžu na nedopitej šálke kávy a prázdne vešiaky v šatníku.
Uvedomil si, že na nich civí. Sklopil zamyslený zrak a na tvári mu s buchotom pristála vločka. Mala v sebe všetku tú ťažobu sveta, premárnené hodiny a zbytočné spomienky. Pomaly sa mu roztápala na líci, akoby chcela rezignovať, zabudnúť na problémy a myšlienky všetkých. Aj on túžil byť vločkou, mäkko by poletoval po svete a keď by to už nedokázal ďalej znášať… proste by sa roztopil. Zmizol. Oplatí sa vôbec ostávať v takomto svete?
„Oci, oci..“ Okolo stehien sa mu ovíjali detské ruky ako neľútostný had. „Pozri čo som spravil.. Aha.“ To malé stvorenie mu podalo do ruky pastelkou nakreslený výkres. „Toto som ja a ty ako staviame snehuliaka.. A tuto na obláčiku je mamička.. a zhora na nás sype sniežik aby nám bolo veselo.“ Pozrel sa do nadšených očí svojho štvorročného syna, a našiel v nich odpoveď. Vždy sa oplatí ostať kvôli tým, čo ťa potrebujú. A vtedy pocítil pravé vianočné šťastie.
