Ženy sú denno-denne vystavované obdivným pohľadom mužov, poznámkam na oblečenie a lichotivým rečiam o výzore. Kde je hranica medzi tým „príjemným“ a tým čo je už „cez“?
„Vieš, tie tvoje prsia, tie sú riadne šupy. To ma úplne provokuje!“ vraví kamarát po dvoch pohároch vína pri pohľade na moje pánske tričko, z ktorého sa len nenápadne črtajú dva kopčeky. Nie som extrémne obdarená a nikdy som nevystavovala dekolt na obdiv okolia.
Keď sa ohradím, že jeho poznámky sú mi nepríjemné, iba sa pousmeje: „Ale no tak, netvár sa. Veď viem, že vám ženám sa takéto komplimenty páčia a ste šťastné, keď máte pozornosť.“
Komplimenty… áno.
Čo sú komplimenty?
Dnes dobre vyzeráš. Máš pekný úsmev. V týchto šatách ti vyniknú nohy. Si sexi. Vyzeráš tak, že by som ťa najradšej… Slovo „kompliment“ je naozaj široký pojem. Málokto si uvedomuje, že existuje naozaj tenká hranica medzi lichôtkami a obťažovaním.
Ženy majú rady pozornosť. Veta, ktorá pramení z toho, že veľa z nás je neistých svojim zovňajškom a niekedy to proste potrebujeme počuť. Avšak čím to je, že sa pri niektorých komplimentoch vôbec necítime dobre?
Kedy chvála nie je príjemná?
Každej žene lichotí, keď ju niekto úprimne pochváli a vyzdvihne jej klady. No považujeme za milé to, keď na nás pokrikuje banda robotníkov? Chlapov, ktorí piskotom a blbými poznámkami dávajú najavo, že pokiaľ sa nezastavíte, prichádzate o „najlepší večer vo vašom živote“? Nie. Nemusíme, pokiaľ sa pri tom necítime príjemne.
A čo tak napríklad keď stretneme na diskotéke „muža-chobotnicu“, ktorého sa nemôžeme zbaviť celý večer. Je to kompliment, keď sa vám neustále vnucuje niekto, komu dáte najavo, že nemáte záujem? Nie. Nemal by byť, pokiaľ vám to nie je príjemné.
Nad touto skutočnosťou sa ani nepozastavíme a veľakrát s úsmevom prekusneme aj to, pri čom sa necítia dobre. Prečo je to tak?
Modelová situácia. Sedíme s priateľkou v bare a prisadne si Pán Neznámy, ktorý ma o ňu evidentný záujem. O prostoduchú konverzáciu a pár nevhodných dotykov neskôr sa nakloním ku kamarátke, ktorá statočne všetky pokusy dotyčného prijíma. Opýtam sa jej, že prečo Pánovi Neznámemu, z ktorého sa vykľul Pán Otravný, nepovie, že jej jeho „stráááášne nenápadné“ dotyky na kolienko nie sú veľmi po chuti. Priateľka si to ospravedlňuje tým, že nechce „vyzerať divne“ a čo si chlapec pomyslí, keď mu povie, že nemá záujem a veď vlastne takto sa správame všetky.
Žijeme podľa šablóny, ktorú nám vytvorilo okolie
Tu sa na chvíľu zastavíme. Prečo máme my ženy pocit, že musíme byť také, ako sa od nás očakáva? Prečo sa bojíme, že nás okolie bude odsudzovať za náš názor? Prečo by sme mali byť divné, trápne alebo frigidné, keď sa nám niečo nepáči? Prečo si myslíme, že to, čo je príjemné ostatným, musí byť príjemné aj nám? A kto vlastne stanovil hranicu „príjemného“?
Odpovede na tieto otázky by sme mohli čítať v knihách alebo odborných článkoch celé hodiny. Avšak, najjednoduchšia je tá odpoveď, ku ktorej vás zavedie priamo váš inštinkt.
To, že o vás niekto prejaví záujem neznamená, že to musíte automaticky prijať. Pokiaľ sa počas určitých komplimentov necítite dobre, jedná sa o obťažovanie. A to nemôže byť v žiadnom prípade prehliadané.
Každá z vás má svoju cenu, svoju „hranicu“ medzi tým, čo je akceptovateľné a čo nie. A toho sa držte. Všetko, čo je za vašou osobnou hranicou, je forma obťažovania. Preto DO HÁJA S KOMPLIMENTAMI!
