Občas na seba zabúdame, nie sme k sebe úprimní a neveríme svojim pocitom, ktoré nám vravia, že sa necítime dobre. Jednoducho povedané – zabudneme na seba tým, že iným dovolíme prekročiť naše hranice. Limity potrebuje každý človek a rovnako aj vzťah. Tieto zábrany, za ktoré nikoho nepustíme, sú akousi ochrannou vrstvou našej duše. Pevné opevnenie seba samých nám nedovolí zradiť sa. Zachováme si vlastný priestor a nebudeme si klamať.
Do každého jedného vzťahu (intímneho, kamarátskeho, pracovného) si prinášame veci, ktoré sme sa počas života naučili alebo získali od iných ľudí. Vzorce správania sme si vzali najprv od rodičov, potom od rovesníkov a kamarátov. Naopak, z každého vzťahu odídeme s niečím novým, čo nám dotyčný zanechal.
Niektorí nás obohatia, iných zasa obohatíme my. S niekým je to vyrovnané a iný nenechá nič, čo by sme si zapamätali. Potom príde človek, ktorý v nás zanechá príliš. Uvedomíme si, že sme zašli priďaleko a že zrazu stojíme obnažení v dave, zmätení, bez seba a svojich zásad.
Neviditeľné zábrany našej duše
Ak chceme mať jasne vymedzené hranice vo vzťahoch k druhým, musíme si najprv upratať dušu. Až v momente keď budeme mať poriadok v sebe, budeme vedieť, čo od druhých chceme a čo im dokážeme dať. Limity, ktoré si určíme, budeme schopní vyjadriť slovne alebo svojím chovaním.
Kedy sa naše Ja cíti zle?
Naše telo a naša myseľ sú natoľko rafinované, že nám vždy dajú vedieť, ak niečo nie je v poriadku. Ak sa necítime príjemne, vieme, že daná osoba zašla priďaleko. POZOR! Nie je to chyba druhého – my sme mu to dovolili. Vnútorná zábrana dá vždy najavo, ak sa jej niečo nepáči. Napovie nám, čo robiť nechceme a s kým sa necítime dobre.
Správne nastavené hranice k nám privedú správnych ľudí
Človek, ktorý je zmätený a stratený v sám sebe, nevie, čo chce. Nedokáže v sebe čítať a vyznať sa vo svojich hodnotách.
Pokiaľ sme vyrovnaní, sebavedomí a poznáme svoju hodnotu, nemáme problém vyjadriť, ak si niekto dovolí príliš. Pre druhých sa staneme čitateľnými tým, že svoje hodnoty dáme najavo. „Dobré“ nastavenie priťahuje „dobrých“ ľudí. Takto svet jednoducho funguje.
Na prvom mieste som ja, až potom druhí
A v tomto prípade nejde o sebeckosť. Bez hraníc nechávame ostatných zachádzať ďaleko, pretože nám záleží na ich spokojnosti viac ako na tej našej. A potom nastáva chvíľa, v ktorej na seba jednoducho zabudneme.
Keď sa budeme stále viac prispôsobovať, zabudneme na seba, na svoje záujmy. Skôr či neskôr sa aj tak ozve Ja, ktorému chýba to, čím bolo kedysi a čím sa jedného dňa môže stať. Začneme sa cítiť zle a druhej strane budeme vyčítať sebeckosť.
Ako si nastaviť svoje opevnenie?
Nastavenie veľkosti, šírky, dĺžky, či iných kritérií, hraníc duše je našou úlohou. Sme za nich zodpovední. Pomôžu nám vyhýbať sa situáciám, ľuďom a veciam, ktoré nám nevyhovujú.
Čaro opevnenia Ja spočíva v tom, že ak sa nám niečo nepáči, rozpoznáme to a nebojíme sa otvoriť ústa. Už viac nebudeme čakať, kým sa situácia zopakuje XYkrát.
Pri určovaní medzí sú na prvom mieste naše pocity plynúce z chovania vlastného a správania ostatných. Ak sa pri niečom necítime dobre, tam sa nachádza limit, ktorý netreba prekračovať.
Nesmieme sa báť vytýčiť svoje zásady a byť pri ich dodržiavaní dôslední. Inak naše limity nebude nikto rešpektovať. Rovnako dôležité je určiť si následok prekročenia a nerešpektovania, napríklad, ak v partnerskom vzťahu nastane kontroverzná situácia.
Rešpekt a ohľaduplnosť nielen voči ostatným, ale aj k sebe
Prekračovanie a nerešpektovanie cudzích hraníc vedie stále k väčšiemu ubližovaniu, k ťažšiemu odpúšťaniu a nakoniec sa problém zaobalí do ďalších problémov natoľko, že aj tak nebude mať riešenie.
Klbko bolestí, výčitiek, neporozumení, hádok, odpustení, sklamaní…(mohla by som menovať donekonečna), ku ktorým sme sa dopracovali nerešpektovaním limitov toho druhého, bude tak veľké, že sa už jednoducho nebude dať rozpliesť…
Nesmieme sa báť byť sami sebou.
Svoje potreby si musíme asertívne presadzovať aj vo vzťahu k iným tak, aby „sme druhej strane dopriali, no sebe nebrali“. V živote je nevyhnutné, aby sme si stáli za svojimi názormi a zdieľali ich len s ľuďmi, ktorí ich dokážu rešpektovať.
Vždy s mierou a zdravo, to predsa nemôže to byť „zlé“, no nie?
