Pííp. Pípne Messenger.
Rozlepím oči. „Dobré ráno, ako si sa vyspala?“, podarí sa mi rozlúštiť po hodnej chvíli zaostrovania pohľadu na jednotlivé rozostrené písmenká.
Ospalo otvorím aplikáciu na sledovanie spánku a skôr, než som schopná posúdiť, kde sa aktuálne nachádzam a koľko je hodín, nie to ešte význam tam zobrazených hodnôt, dvoma rýchlymi zaklopaniami po displeji urobím screenshot (podľa mojich detí sa už vraj „printscreen“ dávno nehovorí 😊) a odošlem. Enter.
Keď zapnem pracovný počítač a kým sa mi načítajú informácie o nových právnych predpisoch a newslettre v emailovej schránke, mrknem očkom na ten odoslaný screenshot.
Fíha?! Čo sú to tam za čísla? Podľa skóre kvality spánku, založeného na bodovom a percentuálnom ohodnotení dĺžky trvania rôznych fáz spánku, kontinuity toho hlbokého, kvality dýchania či počtu prebudení, by som mala byť vyspatá do ružova. Napriek tomu sa cítim, akoby ma niekedy nadránom prešiel parný valec a zrkadlo ma vyobrazuje skôr v 50-tich odtieňoch žltej, pod očami s neefektným tieňovaním dohneda.
Čo mám teda brať ako realitu, čísla alebo pocit?
Áno, sme generácia postihnutá digitalizáciou. Keď sa po otvorení hraníc v raných deväťdesiatych rokoch minulého storočia začali z Rakúska dovážať digitálky, ešte som síce netušila, že „digit“ znamená v angličtine „číslica“, ale fascinovalo ma, že mali namiesto ručičiek číselká! A to by mi ani na um neprišlo, čo všetko ešte zažijem premenené do číslicového stavu.
Áno, dvojková sústava priniesla do našich životov jednotky a nuly zoskupené do rôznych variácií, aby nám v mnohých oblastiach uľahčovali život. My sme však postihnutí akýmikoľvek číslami. Všetko monitorujeme, meriame, kvantifikujeme, hodnotíme. Od počtu krokov denne, cez nabehané kilometre za mesiac, minúty strávené v online priestore, hodiny zostávajúce do našich narodenín až po údery srdca za minútu. Iste, v niektorých prípadoch to vyplavuje dopamín, ktorý vie pôsobiť veľmi motivačne. Navyše, niektoré veci jednoducho merať treba, napríklad rýchlosť na diaľnici, teplotu vzduchu či množstvo múky do koláča.
Majú však všetky čísla vierohodnú výpovednú hodnotu?
Nie. Cesta tmavou uličkou o polnoci sa nám určite bude zdať oveľa dlhšia ako ranná prechádzka pri mori, aj keď nám krokomer v oboch prípadoch ukáže rovnaké číslo.
Tridsať minút sobotňajšieho upratovania je nekončiacim sa utrpením, zatiaľ čo ukradnutá polhodinka na kávu s kamoškou zbehne, ani sa nenazdáme.
A čo hovoria čísla o našom individuálnom prežívaní?
Nič. Vnemy, dojmy, pocity sa totiž namerať nedajú. Vôňu lesa ani vietor vo vlasoch do čísel nijak nezhmotníme. Meteorológovia už síce dokážu predpovedať napríklad takú pocitovú teplotu vzduchu, ale sme predsa rôzne zimomraví, tak ju aj tak vždy najvernejšie precítime „na vlastnej koži“.
„Homo digitalis“ však túži po kvantifikovaných výstupoch. Monitoruje, vyčísľuje… a čo je ešte horšie, napriek tomu, že neexistuje žiadne kalibrované meradlo na naše životy, porovnáva. A pritom hodnota vecí či okamihov nie je univerzálnou kategóriou, naopak, je subjektívna a vo veľkej miere závisí od vzťahu konkrétneho človeka k nim.
Zatvorím aplikáciu na sledovanie spánku aj s jej čudnými číslami a sľúbim si, že odteraz sa skúsim monitorovať skôr „nedigitálne“. Vnímať, preciťovať, voňať, počúvať, pozerať, prežívať… ale nemerať. Kvantifikovanie okamihov uberá na ich kvalite. Neustále zívajúc, pozerám von oknom na sivé, upršané ráno. S potešením vnímam povzbudzujúci účinok rannej kávy, tečúcej mi po dúškoch dole hrdlom.
Otvorím messenger. Ešte stíham zrušiť poslanie toho screenshotu. Namiesto neho vyťukám: „Ďakujem, pomaly sa preberám.“ Enter.
Emailová schránka sa mi medzitým načítala a ja mám pred sebou 7 a pol hodiny práce, 30 minútovú obedňajšiu prestávku, dve kávy, minimálne 10 000 krokov, maximálne 1000 prijatých kcal a niečo, čo by sa malo podobať na Päť Tibeťanov (teda štyroch, jeden sa mi stále nedarí).
Idem si to teda skúsiť (už bez tých čísel) užívať!
Autorka: Katarína Juricová
