Na spenené vlny horizont padá
na tvoje telo sadá hmla.
Pod závojom čarov postava nahá,
tisícky rokov stará,
ukrytá pod hladinou mora,
nenájdeš v piesku podobného tvora.
Vychádzam z domínia magického oceána,
mojím sluhom sa tvoja vôľa stáva,
takto sa začína naša hra
figúry a pána.
Iba v mojich slovách ty žiješ životom skutočným,
bez vôle navonok,
no opakom sa stáva tvoja snaha vládnuť svojmu telu sľubom nezlomným,
snaha zbaviť sa okov
kľúčom železným.
Puto, čo viaže nás k sebe,
nepremôže žiadna sila známa v tomto svete,
je kúzlom, čo vyplýva z hrude našej zeme,
po stáročia skrytá, v mojich ústach, i v tebe.
Len po tvojom boku budem kráčať,
a nepustím ťa ďalej, než moje oko dovidí.
Ako bábku na nitkách ťa budem ťahať,
tvoje slepé ústa v mojich vidinách,
skrytý otrok
tichú prosbu zakričí.
Krutý netvor
v dunách piesku každú šancu nivočí.
A tam, kde cudnosť s vášňou hraničí,
povstanem z popola, čo na dne mora sa schováva,
osud našu hru otočí.
Z majstra sa bábka stáva,
a z bábky pomaly život vyprcháva,
na mieste, kde horizont za bielymi vlnami mora
opadáva.
