Niekedy mu trvá aj desať minúť, kým sa osprchuje
nahá ležím v prepotených perinách a čakám
je nebezpečné nechávať ma samú, keď som ešte nevychladla
ideš sám proti sebe, keď ma tu nechávaš len s mojimi myšlienkami
Dve minúty trvá, kým sa voda v sprche zohreje na prijateľnú teplotu
presne toľko stačí, aby som mysľou zaletela na opačnú stranu republiky
toľko stačí, aby som si namiesto tvojich čokoládových očí
predstavila tie modré, tie jeho, toho minulého
rozum vraví, že je to už niekoľko mesiacov a že už by som tak nemala myslieť
hlava však bojuje s túžbou, jej pôsobisko neviem presne odhadnúť
je niekde v hrudi, kde ešte páli „milujem ťa“
pošepnuté mi v momente tvojho vyvrcholenia
je niekde nižšie, v rovníkových polohách, horiace a vlhnúce Amazonkou
Tri minúty trvá, kým si po tele rozmasíruješ mydlo
pomaly, nežne vstrebávaš jeho vôňu
a pospevuješ si, ty pochabý, a ja čakám sama, pohmkávajúc si pieseň,
ktorú si ma ty naučil, aby som v mysli zatlačila tú, ktorú ma učil on
tri minúty, toľko trvá, kým si predstavím bozk, ktorý sa nestal
objatia, ktoré neboli opätované
a prosby, ktoré neboli vyslyšané
splynuli v jednu veľkú guču prachu, včera som ju možno povysávala pri upratovaní
nemal by si ma opúšťať na tak dlho, aby mi z kože nevyprchala tvoja vôňa
lebo práve toľko stačí, aby som si spomenula na tú jeho
vôňu lesa, trávy, mentolových žuvačiek
možno zo seba snažím dostať tie spomienky, len aby som napísala báseň
možno mi samé vyskakujú z podvedomia,
kde je on skrytý ako vírus, túžiaci sa rozšíriť po bunkách môjho tela, keď zoslabnem
Štyri minúty si z tela zmývaš penu,
kúsok po kúsku z teba odteká aj moja esencia
a ja sa v duchu pýtam, či to ešte nie je priskoro
prečo nedovolíš tvojmu telu, aby si privyklo na moju vôňu
lebo nech sme na svoje živočíšne pudy akokoľvek zabudli a nechali ich v jaskyniach,
ty prebúdzaš vo mne všetky zmysly a tie volajú „vráť sa mi“
no ešte ostáva niekoľko sekúnd a ja premýšľam, či jej aj on bozkáva stehná
tej druhej, s plavými vlasmi, tej vyvolenej
premáha ma závisť, hoci ťa ľúbim, viem, že ťa ľúbim,
len občas, na malú chvíľku cítim, že by ma vedel mať rád
a že do tej tvojej postele nepatrím
Minútu čakám, kým si telo usušíš do modrého uteráka
je už dosť vlhký, spadol na zem a nasal do seba predchádzajúcu sprchu
nasal do seba esenciu z nejakej ďalšej
Pozor! Nič mu nevyčítaj, pamätaj,
že aj ty si bola pred pár sekundami niekde úplne inde
vieš, už ťa naozaj potrebujem, lebo tvoja prítomnosť
zatvára dvere do minulosti, kde mrzlo,
a aj keď to všetky predpovede oznamovali dosť zavčasu
ja som potrebovala zistiť na vlastné riziko,
ako bolí omrzlina
Vraciaš sa ku mne, ľahneš si a vzdychneš „som rád, že som s tebou“
modré oči miznú, jeho dom, jeho vôňu nechávam vyšumieť
objímem ťa najsilnejšie ako viem a šepnem
„už ma neopúšťaj“
