Vždy som nenávidela, keď sa mi ktokoľvek bez môjho súhlasu pohrával s vlasmi. Vtedajšiemu vánku vetra som to však dovolila.
V kalendári svietil druhý novembrový deň. Stojac pri brehu Dunaja na provizórnej pláži som sa hrala, že je leto. Samej sebe by som bez problémov uverila. Bolo až nevídané teplo. Nemienila som sa ale v danom momente hrať na odborníčku na globálne otepľovanie.
V skutočnosti som bola iba obyčajným človekom zažívajúcim neobyčajnú vec. Postávala som na jednom mieste a dýchala čerstvý vzduch. Dívala som sa kamsi do diaľky. Niekomu sa mohlo zdať, že sa nedívam na žiaden určitý bod. No nebolo to tak. Bol to ten okamih, v ktorom som sa stretla s prítomnosťou. Stotožnila som sa s ňou.
Po dlhej dobe som sa nezaoberala myšlienkami, čo bude o hodinu alebo zajtra. Vôbec som nemyslela na budúcnosť.
Ba dokonca ma netrápila ani minulosť, i keď je pravdou, že práve počas tých dní ma prenasledovala viac ako kedykoľvek predtým. Z istých príčin… Ale na tom, nezáležalo. Aspoň vtedy nie.Moje vnímanie zastrel prítomný okamih, ktorý som si patrične užívala. Jednoducho, postávajúc na brehu rieky, dýchajúc čerstvý vzduch miesiaci sa s vôňou vlhkého jesenného lístia.
Život bol v tom okamihu krásny svojím prostým spôsobom. Už len preto, že bol. Nepotrebovala som zisťovať dôvody, prečo je tomu tak. Ani som nechcela. Jediné, po čom som v danom momente túžila, bolo, aby som tam mohla ostať navždy.
