Vraví sa, že život nám prináša tie isté prekážky, až pokiaľ sa z nich nepoučíme. Ja si myslím, že občas, aj keď sme sa už poučili, nám tá istá prekážka môže prísť do života ako skúška. Ako zákerné poleno hodené pod nohy a tá potvora život čaká, či sa opäť potkneme alebo sa mu elegantne vyhneme.
O čo som sa v živote neustále pokúšala, bolo zapadnúť medzi ostatných. Nič viac, len byť ako oni, smiať sa na tých istých hlúpych vtipoch, ako sa smiali ostatní, zapáliť si LM-ku tak, ako si ju bežne pred školou všetci zapaľovali a prispôsobiť svoje názory skupinke ľudí, s ktorou som sa stretávala.
Ako som sa strácala…
Presne týmto všetkým som odhadzovala menšie či väčšie časti seba. Ako kniha, z ktorej pomaly trháte stránky a pokrčené ich hádžete do koša. Lenže tá kniha už nemá dej, jej pointa je skrčená na dne koša a keď sa ju snažíte prečítať, nedáva zmysel.
Presne tak som sa cítila po tom, čo som prahla po uznaní ostatných, po priateľstve s istými ,,vyvolenými“. No počas toho som strácala samu seba. Strácala som svoje názory, postoje, to kým som a čo ma robí mnou.
Vlastnú knihu možno dopísať, aj pozmeniť
Začala som zbierať tie povytŕhané stránky a dávať ich pomaly-pomaličky dokopy. Nebolo to ľahké, nájsť pre ne to správne miesto sa zdalo nemožné. No dokázala som to. Zlepila som svoju knihu opäť dohromady a počas toho som do nej dokonca dopísala ešte niekoľko nových stránok. A rozhodla sa, že tie už nikdy bezhlavo nevytrhnem.
Všetci sme ako knihy – máme v sebe napísané príbehy, ktorými listujeme stránku po stránke a každá strana má svoj zmysel.
Každá strana v sebe skrýva zápletku deja, ktorú nemôžeme len tak odhodiť. Je však nemožné snažiť sa hrubú, viac ako stostranovú, knihu natlačiť na policu, kde pre ňu proste nie je miesto. Je potrebné dať ju tam, kam patrí – nájsť pre ňu domov. Tak, ako náučná literatúra predsa nikdy nebude patriť k poézií, ani my jednoducho k niektorým ľuďom nepatríme. A preto sa nemôžeme snažiť prerobiť seba a vlastné príbehy len, aby sme zapadli a zmestili sa na tú policu.
