Telá sa nám zamotali do seba.
Hladíš ma prstami,
gniaviš ma dlaňami…
Po čele ti steká pot.
Vzdychám…
Šepky, slastne, ostro.
Zalieva ma tvoje teplo.
Plní moje prázdne vnútro.
Srdce pláva v hebkých lúčoch…
Pery sa nám spoja.
Nateraz som tvoja…
Strácame sa v čase..
Kúpeme sa v jase…
Unesení v prúde…
Čo len so mnou bude?
Tanec tiel.
Dve vlniace sa duše.
Dve srdcia tepúce…
Rýchly dych
a vlhké bozky.
Sme dve trosky…
Hľadajúce útechu
v ďalšom cudzom človeku.
Posledný ston.
Môj, tvoj, náš…
Dívame sa do stropu
osamelí spolu.
Zahalené vnútra,
obnažené telá…
Kedy budem celá?
Objímeš ma.
Bez slova.
Moje líce zmáča slza.
Srdce ako z olova.
Stojím v dverách…
Lúčime sa.
Keď hľadíme na seba,
v očiach sa ti niečo mihne.
Pobozkáš ma.
Nie z radosti,
z povinnosti.
Jeseň ihrá farbami..
Nie si moje tsunami.
Odchádzaš a všetko berieš,
neozveš sa, asi nechceš…
Už si iba spomienka…
Zahmlievaš sa, mizneš, bledneš.
Opäť ležím v posteli.
Osamelá sama.
Možno mi rany zacelí,
nové ráno, nová rana.
Znova si dávam tichý sľub.
Sila sa mi vlieva do žíl.
Nepodľahnem.
Odolám..
Sebe, vášni, mužom.
Lenže…
Znova sa topím v náruči cudzom..
Aj keď sa snažím z plných síl,
môj sľub vietor odveje.
Samota…
Černota…
Temnota…
Hľadám útechu, teplo, nádeje.
