Od drobnej bodky milovala si ma…
Nemala si nič, len predstavu –
o mojom výzore,
o mojej osobe,
o mne ako o tvojej.
Za ruku si ma držala,
keď som sa učila chodiť.
Keď som padala,
ty si ma chytala…
Bola si pri mne..
Keď som si kolená zodrela..
Keď som ochorela..
Keď som si srdce zlomila..
Keď ma bolesť trápila..
Keď som do dospelosti vstúpila..
Keď som sa smiala..
Keď som plakala..
Tvoja náruč, tvoja rada,
s tebou som to všetko zvládla.
Tvoja láska, útecha, úsmev,
s tebou zvládnem aj ďalší deň.
Vždy ma chápeš,
vždy mi veríš.
Tam, kde cielim,
tam ty cieliš.
Láska nezištná a čistá,
v živote aj po ňom istá..
Láska moja, tvoja, naša,
lásky matky sveta spása.
Silná, zdravá, nesebecká,
neváha a všetko prečká.
Si moja mama, moja opora
stojíš pri mne, aj keď som potvora.
A ja stojím pri tebe…
Predtým, teraz, potom..
Na ceste za životom…
A keď raz zvädneme
a náš prach vietor odveje,
vedľa teba chcem stáť
a za ruku ťa držať…
Pýtam sa neba:
prečo mi dalo teba?
Je to osud alebo náhoda?
Toľko matiek na svete…
Tak prečo mám tú dokonalú práve ja?
Prístupná myseľ, pochopenie,
otvorené srdce, odpovede-
najväčšie dary, ktoré si mi dala..
Ďakujem…
Ďakujem, že TY si moja mama.
