Bol to deň ako každý iný. Horúčava zaháňala ľudí do svojich príbytkov a ulica zívala prázdnotou. Laura sa usadila na terasku a privrela oči. Odpila si z kávy a vychutnávala si chvíle ticha. Ešteže Juraj zobral deti na chvíľu k mame. V kuse s nimi boli starosti.
Jej syn Filip nedávno prišiel domov s potetovanou rukou.
„Zničil si si život! Nikde ťa nezamestnajú!“ kričala naňho a on na ňu len bezvýrazne hľadel. Odkedy začal chodiť na strednú, boli s ním samé problémy. Trápilo ju to. Hoci by to nikdy nepriznala, vždy ho milovala zo svojich troch detí najväčšmi. Tie zelené oči, ktoré tak často horeli vzdorom. Vášeň, ktorá sa ho zmocnila vždy, keď sa pre niečo nadchol. A tá odvaha. A láskavosť. Bola si istá, že doňho musí byť zamilovaná polovica dievčat z ročníka. Je presne ako jeho otec. Aj za ním šalela celá škola, ale on si vybral ju.
Pretrela si oči a vrátila sa späť na zem. Jej pohľad upútal vysoký chlap. Jeho lenivá chôdza v nej vyvolávala zvláštny pocit. Pripomínal jej.. Nie, to nemôže byť pravda. Už od toho vyčerpania hlúpne.
***
Adam prešiel na druhú stranu ulice a zamieril k domu číslo sedem. Dlane sa mu od nervozity potili. Ako asi žije? Má niekoho? Určite. Uškrnul sa. Už prešla predsa tak dlhá doba. Vzrušenie mu sťahovalo útroby a v ústach mal sucho. Nohy mu oťaželi. Už len pár krokov. Zazvoní. A povie čo? Ahoj. Ako sa máš? To znie primitívne. Objaví sa po štrnástich rokoch a opýta sa jej, ako sa má? Prebehol po vydláždenom chodníku až ku vchodovým dverám. Už, už dvíhal ruku..
***
„Adam?“ ozval sa za ním roztrasený hlas.
Prudko sa otočil. Pohľad na ňu mu vyrazil dych. Vyzerala presne tak, ako si predstavoval. Jantárové oči mala od prekvapenia rozšírené a hnedé vlasy zapletené do vrkoča. Malý nosík dodával jej tvári pôvab. Bola dokonalá.
„Si len prízrak?“ krútila hlavou.
„Som skutočný, Laura,“ odpovedal jej.
Vrhla sa mu do náručia a ich telá do seba zapadli ako skladačka.
***
Keď cítila jeho pevné telo, do očí sa jej natisli slzy. Vôňa pižma a vanilky ju pošteklila v nose. Nemyslela si, že ho ešte niekedy bude držať. Nohy jej zoslabli a koža jej horela pod jeho dotykom. Bola ním omámená. Do reality ju vrátil zvuk susedovej kosačky. Odtrhla sa od neho a o krok ustúpila.
„Ako je to možné? Mal si byť predsa mŕtvy.“
Prikývol. „Ani sám neviem ako som prežil. Prebudil som sa sto kilometrov od prístavu.“
„Čo sa stalo?“ pýtala sa vykoľajene.“
„V ten deň sme s chlapmi pracovali ako obvykle. Počítali sme posledné minúty do návratu. Už ostával len týždeň…“ Hlas sa mu zlomil.
„A mal si sa vrátiť. A ostať doma. Navždy. So mnou a s Filipom,“ dodala Laura pošepky.
Adam prikývol a prehltol. „Hej. Všetko bolo dobré, až kým nezaznel výbuch. Odrazu bola polovica ropnej plošiny v plameňoch. A polovica chlapov horela s ňou. Snažili sme sa ich uhasiť. Bolo to hrozné. Všade navôkol krik a pach spáleného mäsa. Muži skákali do vody, aby sa zachránili. A potom to vybuchlo. Všetko.“
Laura mu upokojujúco stisla ruku. Bolelo ju z jeho utrpenia srdce.
„A prečo si prišiel až teraz? Prečo si čakal tak dlho?“
„Prebral som sa len pred nedávnom. Z kómy.“
„Kedy?“
„Pred rokom,“ priznal potichu.
„A to si sa nevedel ozvať rok?“ Jej tón znel urazene.
„Nie je to tak, ako si myslíš. Keď som sa prebral a dozvedel sa, koľko času uplynulo, rozhodol som sa radšej nevolať. Bol som v hrozných sračkách,“ prehrabol si vlasy. „Moje telo nefungovalo. Musel som sa naučiť všetko odznova. Chodiť, jesť.“
„Aj tak si mi mal zavolať.“
„Nemohol som. Nechcel som, aby si ma brala ako príťaž. Nevedel som, ako žiješ a čo všetko máš na krku.“
Laure zovrelo srdce. Zaliala ju ľútosť a silné výčitky. Zatiaľ, čo on spal, ona ďalej žila svoj život. Vydala sa. Mala deti. Smiala sa a bola šťastná. Opustila ho.
„Vidím, že máš dve obrúčky,“ podotkol s krivým úsmevom.
„Ja.. Keby som to vedela…Prešla dlhá doba..“
„Viem, neospravedlňuj sa. Zatiaľ, čo pre mňa to bola len chvíľka, pre teba to boli skoro dve desaťročia. Asi sme to nemali v kartách. Dúfam, že je na teba dobrý.“
„Prečo si tak zbledla?“ opýtal sa jej Adam. „Deje sa niečo?“
Pokrútila hlavou a rozvzlykala sa. Prial si, aby v nej mohol čítať ako kedysi. Možno sem nemal chodiť. Prvýkrát od kedy sa prebudil, zapochyboval, či sa rozhodol správne.
„Som vydatá,“ zamrmlala pomedzi vzlyky.
„Ja viem.“
„Som vydatá za Juraja. Tvojho brata.“
Srdce mu na pár sekúnd zastalo. Význam jej slov mu dochádzal pomaly. Odrazu mal pocit, akoby vážil asi tonu.
„Ty si si vzala môjho brata?“ Začal v ňom vzrastať hnev, čo mu aspoň na chvíľu uľavilo od bolesti.
Prikývla. „Bola som sama a on tu bol pre mňa..“
„Prestaň. Nemusíš mi hovoriť, ako to chodí medzi dvoma ľuďmi. Takže, kým som ja spal v kóme, tak ty spala s mojím bratom. Bože!“ skríkol urputne bojujúc so slzami. Cítil sa podvedene, hoci vedel, že na to nemá právo. „Ako si mohla?“
„Mysleli sme si, že si mŕtvy.“
„Predstava teba a Juraja mi dodala silu sa vzchopiť! A toto ma tu počkalo,“ trpko sa zasmial. „Musím ísť.“ Ani nestihla protestovať a už sa dívala na jeho vzďaľujúci sa chrbát.
***
„Ako to myslíš, že žije?“ Jurajovi z ruky vykĺzol pohár a s hlasným cinknutím dopadol na zem. Črepy sa rozleteli po celej kuchyni, no nikto si ich nevšímal.
„Dnes tu bol,“ odpovedala Laura trasľavo.
„Ježíši!“ Juraj zúfalo dopadol na stoličku. „Čo budeme robiť?“
„Ja neviem.“
Okolo nich sa rozhostilo ticho.
Preťala ho Jurajova ostrá otázka. „A čo naše manželstvo? Znamená to, že je neplatné?“
„Neviem.“
„Musím sa napiť,“ povedal jej vždy láskavý a milujúci manžel a odišiel z miestnosti.
***
„Tak ty si prišiel,“ skonštatoval sucho Juraj, keď pri dverách vítal svojho brata. Adam pozorujúc Jurajov rozpačitý výraz prikývol.
„Volal si mi.“
„Hej. Musíme sa porozprávať. Poď ďalej.“
Adam nasledoval brata do kuchyne. Upútala ho fotka vyvesená na stene. Laura sa na nej šťastne usmievala opierajúc sa o manžela . Po jej pravej strane stál vysoký chlapec s dlhšími hnedými vlasmi. Jeho syn. Tváril sa znudene. Juraja za ruku držalo malé rozkošné dievčatko s hnedými kučeravými vláskami. Okolo pliec ju objímal chlapec v rovnakom veku. Podobali sa ako vajce vajcu. To budú tie dvojčatá, o ktorých mu hovorila svokra. Jurajove a Laurine deti. Jeho synovec a neter. Bože, to je zvrátené. Pokrútil hlavou a s trpkou bolesťou v srdci sa usadil.
Juraj im obom nalial do pohára whisky. Adam si odpil.
„Ako dlho ste manželia?“
„Už desať rokov.“
„Vidím, že si sa poponáhľal.“
„To nie je pravda,“ hájil sa. „Nechaj ma to, prosím, vysvetliť.“
Adam prikývol.
„Obaja sme po tej správe hrozne trpeli. Laura nejedla, nespala. Nezvládala sa starať o Filipa. Bolo to strašné obdobie. A potom to prišlo. Nebolo to nič plánované,“ odkašľal si. „Musíš vedieť, že som sa ťa nikdy nepokúsil nahradiť.“
„Tomu ty hovoríš, že si ma nenahradil? Panebože, braček,“ zatiahol ironicky Adam, „veď si sa oženil s mojou manželkou. Veril som ti, že sa o ňu postaráš. Ale že si ju vezmeš?“
„Bol si mŕtvy.“
„Hej. A teraz som nažive. Takže ako to bude? Môžeš si zbaliť kufre a nechať ju na pokoji, čo?“ opýtal sa so zdvihnutým obočím.
„Adam. Ja viem, že pre teba to je všetko nové. Ale my sme spolu už roky. Milujem ju.“
Adam sa zarehotal a vypil pohár až do dna. Alkohol ho príjemne pálil v krku a trochu ho upokojil. „Aj ja ju milujem. A ak si myslíš, že to nechám tak len preto, lebo si môj brat, mýliš sa.“
Juraj s úžasom vyskočil zo stoličky. „To predsa musíš. Máme rodinu, deti.“
„Tak sa dívaj, braček. Nech si vyberie sama.“
„Ona si už ale vybrala,“ bránil sa Juraj.
„Nevybrala. Sám si to povedal. Bol som mŕtvy.“
Juraj potriasol hlavou a nechápavo hľadel pred seba. V hnedých očiach, tak odlišných od Adamových zelených, sa mu zračil hnev.
„Keby si nebol odišiel na tie prekliate vrty, nič z toho sa nemuselo stať!“
Adam pomaly odsunul stoličku a postavil sa. Cítil, ako v ňom rastie hnev. Cítil, ako mu pomaly naplňuje každú bunku v tele. „Takže ja som na vine, hej?“ Nadýchol sa. „Mal som ťa na krku skoro celý život. Odkedy zomreli naši rodičia, bez reptania som sa o teba staral! Platil som ti vysokú školu. Založil som si rodinu a naďalej ťa finančne podporoval! Na tie vrty som odišiel aj kvôli tebe!“ Teraz už kričal.
„Si nespravodlivý.“ Jurajovi od rozhorčenia horeli líca. „Ja predsa nemôžem za to, že rodičia zomreli!“
„Ale môžeš za to, že si sa oženil s mojou manželkou!“ vrátil mu Adam a rozohnal sa päsťou. Tá tvrdo dopadla Jurajovi na tvár. Zatackal sa.
„Čo sa to tu, dopekla, deje?“ Do kuchyne vpadla Laura ovešaná taškami. Šmarila ich na zem a vbehla medzi nich.
„No tak. Povedz jej, čo sa deje,“ vyzval ho Adam pokojným hlasom, hoci vnútro mu celé horelo.
„Nič, zlatko. Mali sme len menšiu roztržku.“
„Povedz jej pravdu, Juraj. Povedz jej, ako si ju miloval už vtedy, keď si brala mňa. No tak.“
„To je predsa smiešne,“ povedala Laura hľadiac z jedného na druhého.
Nikto sa však nesmial.
„Priznaj sa, braček. Ty si myslíš, že som o tom nevedel? Myslíš si, že som nevedel, že nad ňou slintáš? Že máš fotku mojej ženy pod vankúšom?“
„Juraj, povedz, že to nie je pravda!“ vyzvala ho Laura zmätene.
Juraj pokrútil hlavou a do očí mu vhŕkli slzy. „Nemôžem. Je to tak.“
Adam sa zasmial. „Všetko ti hralo do karát.“
Laura už ničomu nerozumela. Celý čas si myslela, že sa do seba zamilovali v rovnakej dobe. A Juraj ju miloval po celý ten čas?
„Je všetko v poriadku, otec?“ Prerušil ich hádku pevný hlas. Chlapec sa pozeral Jurajovi do očí. Adam na malú chvíľku prestal dýchať. Vo dverách stála jeho mladšia kópia. Jeho syn. A otcom nazýva iného muža.
***
„Vy ste môj otec?“ Filip naňho nechápavo hľadel. „Môj skutočný otec je predsa mŕtvy.“
Obaja sedeli v obývačke na pohodlnej snehobielej pohovke. Adam sa rozhovoril a syn ho so záujmom počúval. Po chvíli prikývol.
„Musí to byť pre teba ťažké vidieť mamu s otcom spolu.“ Vzápätí sa zarazil. „Teda..“ Adama zabolelo v hrudi. Mal pocit, akoby ho všetci opustili. Napriek tomu sa však usmial. „Teraz si nerob starosti s oslovovaním. Rozumiem, že som pre teba cudzí človek a nepamätáš si ma. Ale všetko ti vynahradím. Sľubujem.“
„Ostaneš tu?“
„Budem blízko. Nech sa medzi mnou a tvojou mamou stane čokoľvek, neodídem,“ povedal a zbadal, že sa chlapcovi sediacemu oproti nemu uľavilo.
***
„Chcem o teba bojovať, Laura.“
Laura zavrtela hlavou a oprela sa o zábradlie na verande.
„To nesmieš. Som predsa vydatá.“
„Laura, chcem, aby si vedela, že sa môžeš rozhodnúť.“
Do očí jej vhŕkli slzy. „Nemôžem, mám deti, Adam.“
„Počúvaj ma,“ uchopil ju nástojčivo za ruku. „Milujem ťa. Vždy som ťa miloval a viem, že aj ty miluješ mňa. Hneval som sa za to, čo sa stalo. Ale musíš vedieť, že nie na teba. Nikdy nie na teba.“
Zvraštila obočie. Keby sa mohla rozhodovať srdcom, hneď by bola s ním. Odišla by a nikdy by sa už neobzrela. Juraja mala rada. Bol to skvelý manžel. Ale Adam bol láskou jej života.
„Nemôžem. Nevieš všetko.“
„Čo všetko?“
„Adam. Ja už nikdy nebudem slobodná,“ povedala vyčerpane. „Moja dcéra Ema. Pred troma rokmi ochorela na zápal mozgových blán. Pri liečbe došlo ku komplikáciám.“ Zhlboka sa nadýchla. „Mám postihnuté dieťa. Nikdy nebude samostatná a ja ju nemôžem opustiť.“
Zasmial sa. „Tak ju vezmi so sebou! Budem sa o ňu starať s tebou, Laura. Čo to nechápeš? Milujem ťa. Urobím čokoľvek.“
„To nejde,“ krútila zúfalo hlavou. „Priveľmi miluje svojho otca. Bol by to pre ňu obrovský šok. Jej zdravotný stav to jednoducho nedovoľuje. Nikdy nebudem môcť odísť. Nikdy.“
***
Loď sa pomaly vzďaľovala od prístavu. Voda pod ňou sa prevaľovala v nepravidelných vlnách a narážala do jej trupu. Adam stál na korme a hľadel na malú postavu stojacu na móle. Poznal ju už iba vďaka červenej šatke vejúcej vo vetre. O chvíľu z nej bude iba škvrna.
Snažil sa o ňu rok. Bezúspešne. Vedel, že ho miluje tak ako on ju. Rovnako ako vedel, že nikdy neopustí svoju rodinu. Celá Laura. Prižmúril oči, aby si vryl jej obraz do pamäti. Potom sa otočil k synovi a rukou ho objal okolo ramien.
Filip mal v očiach slzy.
„V Austrálii nám bude dobre, sľubujem,“ zaškeril sa naňho Adam a postrapatil mu vlasy.
„Ja viem, otec,“ prikývol Filip a šťastne sa usmial. „Len mi bude chýbať mama.“
„Aj mne, synak. Aj mne.“
