Nikdy som si nekládla otázku, či som alebo nie som skromný človek. Odjakživa mám svoje túžby, očakávania, sny. Činím tak, aby sa mnohé z nich naplnili. Mnohé, lebo viem, že nie všetko sa dá pretvoriť do reality.
Napríklad ako teraz.
Viem, že nie som jediná, ktorú táto situácia zasiahla. Zrazu a tvrdo. Nečakane a neúprosne. Ale práve posledné prežité mesiace ma prinútili zamyslieť sa. Nad tým, o čom snívam, a naopak, čo už nikdy v živote nechcem zažiť.
(Ne)predstaviteľné predstavy
Nasledujúce slová by sa dali zhrnúť do jednej, prostej vety. Chcem späť svoj život.
Mám sen. Alebo skôr celú hŕbu snov. A zopár z nich sa týka cestovania. Predstavujem si, aké krásne by bolo môcť slobodne cestovať. Či už vlakom do práce, alebo lietadlom kamsi do neznáma. Rada sa vrátim späť do čias, kedy som cestovala za kamarátkami autobusom a jazdy som si zvykla krátiť rozhovormi so šoférmi. V dnešných dňoch sa však objemy spotrebovaných dát navyšujú, pretože slová viac nevychádzajú z úst, ale zo slúchadiel zapojených v telefóne.
Túžim uchopiť späť do rúk svoju spontánnosť. Striehnuť na výpredaj leteniek, urýchlene zavolať bratovi a vybrať sa do sveta. Objavovať doposiaľ neobjavené. Byť bláznivo zamilovaná do života, ktorý mi ponúkol vidieť množstvo krás.
Prajem si, aby sa svet a ľudstvo dali do poriadku. Aby som sa nemusela báť odsudzovania, keď sa vyberiem na cesty za milovanými. Za dobrodružstvom. Za pripomenutím starého a poznaním nového.
V mysli mám jasnú predstavu. O tom, ako by slovo diaľka opäť mohlo predstavovať iba vzdialenosť, ktorá ma delí od určitej destinácie. Od istých ľudí. Od rodiny a priateľov. Že by nejavila známky nebezpečia, ohrozovania druhých, strachu a bezmocnosti.
O novej životnej kapitole som mala tiež istú víziu. Pol roka sa bez problémov napĺňala, až prišla do určitého bodu a tam zastala. Musela okúsiť samotné dno, aby po určitom čase mohla povstať a dať mi nádej. Nádej, že si to obdobie života ešte budem môcť užiť. Že mladosť ešte neskončila. Že si pôjdem za svojím cieľom a na ceste za ním spoznám rôzne nové tváre.
Nemám v pláne nadávať na to, čo k nám prišlo, prevrátilo životy všetkých naruby a pretvorilo nás v iné osoby. V iné verzie seba. Ďakujem za možnosť zastaviť sa a nechať život len tak plynúť. Prirodzene, v jeho vlastnom tempe. Strávila som toľko času na mieste nazývanom domov, koľko by som mu za normálnych okolností nechcela a ani nemohla dať. Zistila som, že som sa mýlila pri tvrdení, že svoj domov poznám. Človek pozná až vtedy, keď nazrie do každého kúta. A ani za mesiace pobytu doma sa mi to nepodarilo.
Ktovie, či vôbec chcem, aby sa tak stalo. Objavujem totiž rada.
Moje extrovertné, spoločenské, miestami šialené a energické ja však volá na poplach. Predstavuje budík, ktorý má za úlohu zobudiť život z niekoľkomesačného spánku. Problém je, že ja sama mávam problém ráno po alarme vstať. Nevedno, či toho bude schopný aj svet.
Na záver chcem vyjadriť vieru
V to, že Zem ešte túži vidieť ľudí usmievať sa. Ľudstvu úsmev z tvárí celkom nezmizol. Vytratila sa len možnosť vidieť ho a vyčarovať prostredníctvom neho radosť iným. Opona sa zatiahla a nie je dovolené nazrieť za ňu. Pýtam sa, dokedy. Horím totiž zvedavosťou vidieť hercov hrať. Vidieť ľudí byť ľuďmi. Tak naozajstne, so všetkým, čo patrí k ich existencii.
Ako som už spomenula, chcem späť svoj život. Prahnem po objatiach. Po miestach, ktoré smiem nazývať druhými domovmi. Túžim vyraziť do ulíc a spoznávať náhodné osoby. Vytvárať nové kontakty. Podať niekomu ruku a povedať mu, že to, čo robí, robí dobre. Vyjadriť mu podporu nielen slovami, ale i gestami.
Zamýšľam sa nad sebou a prichádzam na to, že asi nie som skromná. Vyžadujem od života veľa vecí. Ale všetko sú to len moje (ne)splnené sny a túžby. Ostáva iba na osude, ktoré z nich sa skutočne naplnia a ktoré ostanú len v mojej mysli.
