Január 2008
V to včasné ráno sa zrnitá námraza pokrývajúca autá a chodníky na slnku jagala. Sneh, ktorý bol príliš sypký na to, aby z neho niekto dokázal postaviť snehuliaka, oslepoval Filipove unavené oči. Sivý kabát siahajúci po kolená ho ako tak chránil pred ľadovým vzduchom. Kráčal ulicou a myslel na predošlú noc. Kvárila ho tá istá nočná mora. Videl v ňom svoju mŕtvu snúbenicu. Sedela v kuchyni pri okrúhlom stole. Cez krémovú záclonu do miestnosti prenikalo svetlo. Dopadalo jej na tvár. Usmievala sa. Chcel jej povedať, ako veľmi mu chýba. Skôr ako otvoril ústa, sa tvár jeho lásky zmenila na krvavú zmes a natrhnuté pery jej ovisli do pohŕdavého úškľabku. Oči sa sfarbili do ľadovo modrej. Postavila sa a nočnú košeľu ťažkú od krvi ťahala za sebou ako nevesta vlečku. Pomaly sa k nemu približovala. Po podlahe sa za ňou tiahla červená šmuha. Vystrašený a neschopný pohybu čakal, až kým k nemu nepodišla. Na dosah ruky sa zastavila a dívala sa naňho tými mŕtvymi obviňujúcimi očami.
Spoznali sa na večierku. Ich vzťah bol jednoduchý. Zamilovali sa a zasnúbili. Filip ju pozval na pred svadobnú cestu do nádherného rezortu. Jedného teplého večera, keď za jeho hranicami skúmali okolie, prepadli ich traja chlapi. Najprv udreli jeho, potom na zem skopli ju. Ten najmenší, ich vodca, sa na ňu vrhol. Bránila sa zubami-nechtami. Zmlátil ju tak, že cez krv rinúcu sa po tvári ledva videla. Keď ju znásilňoval, vzlykala. Prosila Filipa o pomoc. Žobrala. Nepomohol jej. Nemohol. Zvyšní dvaja muži ho pevne držali s nožom pritisnutým na krku. Vzpieral sa, prosil, ale zbytočne. Vystriedali sa na nej všetci. Pri tom poslednom len potichu ležala, bez slova, bez dychu. Chvíľu na to umrela na následky vnútorných poranení. A on prežil. S vinou v srdci.
Na výklad sna nepotreboval odborníka. Obviňuje ho, pretože jej nepomohol. Nezachránil ju, hoci mohol. Psychiater ho uisťoval, že na tom žiadnu vinu nenesie. On tomu ale neveril. Zabil ju. Hoc nie vlastnou rukou.
Vošiel do malého kníhkupectva. Vôňa kníh mu upokojila zmysly. Knihy neboli usporiadané podľa žiadneho vzorca. Nachádzali sa všade. Na policiach. Poukladané na sebe tvorili nebezpečne vyzerajúce stĺpy. Nikdy nevedel, na akú natrafí.
Rukou pohladil lesklú obálku a spokojne si vzdychol. Spočiatku si myslel, že je v obchode sám. Potom ju však zbadal. Stála oproti nemu začítaná do knihy. Ukradomky si ju obzrel. Na ramene jej visela plátenná taška. Načierno nalakované nechty sa zaleskli, keď elegantne pretočila stránku. Premýšľal, ako by s ňou mohol začať rozhovor. V tom ho to malé žieňa prekvapilo. Zaklaplo knihu a strčilo si ju do tej nevkusnej tašky akoby nič. Keď zdvihla hlavu, oči sa im stretli. Pery roztiahla v širokom úsmeve. Na ľavom líci jej naskočila rozkošná jamka. Otočila sa mu chrbtom a prezerala si ďalšie knihy v regáli naproti.
Postavil sa tesne vedľa nej. „Videl som ťa.“
„Vážne?“ opýtala sa ironicky a zaškerila sa.
„Ukradla si tú knihu. Prečo?“
Pokrčila plecami. „Lebo ju chcem.“
„Nemusíš ju kradnúť. Ak si ju nemôžeš dovoliť, kúpim ti ju,“ navrhol jej cítiac sa veľkoryso. Páčila sa mu. Sršala z nej energia.
„Nie, vďaka. Nechcem tvoje dary. Veď sa ani nepoznáme.“
„Počuj, tak tu knihu vráť namiesto a všetko bude v poriadku, dobre?“ pošepkal nástojčivo.
Prekvapene zdvihla obočia. „Lebo čo? Nahlásiš ma?“
„Budem musieť.“
„Ako čestný občan?“
„Ako zamestnanec tohto kníhkupectva!“ Kládol dôraz na každé slovo.
Žena sa zakuckala a pobavene sa zasmiala. „To som tomu dala. Vieš čo? Mám návrh,“ prešla po ňom pohľadom.
„Ak máš na mysli sex, tak..“
„Och, daj si studenú sprchu!“ zasyčala. „Dovolím ti vziať ma na rande.“
„Prosím? A ako si prišla na to, že chcem ísť s tebou na rande? Veď to je smiešne.“
„Chceš ma. Vidím to na tebe.“
Mlčal. Mala pravdu. Prekukla ho. „Čo keby si vrátila tú knihu…“
Skočila mu do reči. „Poviem ti príbeh. Bol raz jeden muž-samotár, ktorý v kníhkupectve natrafil na zaujímavú ženu. Hneď, ako ju zbadal, vedel, že ju chce,“ pokračovala pomaly sa prechádzajúc pomedzi regály. Nasledoval ju. „Skoro, len skoro to všetko pokazil tým, že prezradil tajomstvo.“
„Tak tajomstvo? Tak sa hovorí krádeži?“
Ignorovala ho. „A tak začal ich príbeh lásky. O týždeň na to sa stretli pri jazere..“ Stíchla a žmurkla naňho. Rozosmialo ho to.
Hnedé oči jej lemovali husté mihalnice. Priťahovala ho. Ako rád by pritlačil svoje pery na tie jej. Predstavoval si, ako asi chutia.
„A čo sa stalo potom?“
„Príď a zisti to sám,“ povedala tajomne.
„Počkaj!“ zakričal za ňou. Bola už skoro medzi dverami. „Ako sa voláš?“
„Lily,“ odpovedala a vyšla na ulicu. On za ňou len vyjavene hľadel a o tom, že z police zmizla jedna kniha, nepovedal nikomu ani slovo.
Máj 2008
Slnko pieklo. Ľudia sa pred horúčavou utekali skryť do tieňov. Všetci okrem Lily. Tej slnko nikdy nevadilo. Dokázala na ňom byť celé hodiny, až jej na nose vyskákali pehy. Často spolu s Filipom sedávali dole pri rieke. On v tieni stromu a ona na slnku. Trávili spolu každú voľnú chvíľu. Ešte nikdy nebol tak šťastný. Lily bola dokonalá. Jej nekonečný optimizmus ho vyviedol z tej tmavej diery, v ktorej pretrvával od smrti snúbenice, na svetlo. Naučila ho znov si užívať život.
Robil s ňou toľko sentimentálnych a romantických hlúpostí, o ktorých ani netušil, že ich je schopný. Zamiloval sa. Miloval to, ako krčila nos, keď bola nespokojná. Jej nespútaný smiech a nepremyslené činy.
Teraz mu ležala v lone a spala. Pozoroval jej husté mihalnice a tiene, ktoré jej vrhali na líca. Vyzerala spokojne. Pred očami sa mu vynárali spomienky na ich krátky vzťah.
Ako ho Lily presvedčila, aby sa okúpali v susedovom bazéne. Muž so ženou mali byť na dovolenke. Ukázalo sa, že neboli. Ledva na seba nahádzali oblečenie a ušli. Len málo chýbalo, aby ich prichytili. Celí zadychčaní zastavili až o dve ulice ďalej, kde sa za rohom vášnivo pomilovali.
O ruku ju požiadal len minulý týždeň v parku. Vrhla sa mu okolo krku a od radosti zvýskla. A on sa neprestával diviť svojmu náhlemu šťastiu.
Jún 2008
„Kedy mi tu svoju krásku predstavíš?“ pýtal sa ho kolega Tom. Čierne vlasy pretkané šedinami mu na temene pomaly redli. Na unavenej tvári mu žiaril úsmev.
„Dnes mala prísť po šichte po mňa. Ale niečo jej do toho vošlo.“
„Mali by sme zájsť na večeru. Aj s mojou Laurou. Teší sa na ňu. Nemá tu veľa priateľov,“ ozrejmil a s navlhčenou handrou prešiel po pulte.
***
V to popoludnie sa Filip vrátil domov. Lily sedela v obývačke. Na sebe mala staré vyťahané tepláky a na kolenách zodratú knižku od Simmela.
Filip sa k nej naklonil a pobozkal ju na čelo. Jej jemný konvalinkový parfum ho pošteklil v nose a vyvolal v ňom nehu. Lily len zamrmlala a pokračovala v čítaní.
„Prečo si to dnes zrušila?“ opýtal sa jej potichu.
Smutne naňho pozrela. „Ách, Filip. Nemohla som prísť.“
„Ale prečo? Tom sa na teba tešil.“
„Ja viem. Viem. Ale..“
„Čo?“
„Ešte nie si pripravený.“
„Kedy ma ty zoznámiš so svojou rodinou?“ položil jej ďalšiu otázku.
Lily si posunula okuliare na špičku nosa a sponad nich sa naňho zahľadela. „Hovorila som ti predsa. Nemám rodinu. Nemám nikoho. Iba teba.“
Zarazila ho. Nepamätal si to. Ako je to ale možné, že si nepamätá niečo tak dôležité?
„Lily. Ja.. Si si istá, že si mi o tom hovorila?“
Smutne prikývla. „Zas si zabudol?“
December 2008
Blížili sa Vianoce. S Lily sa dohodli, že ich strávia spoločne v jeho byte. Kúpil nádherný živý stromček, ktorý im rozvoňal všetky izby. Lily naňho povešala svoje vianočné výtvory z papiera a hliny. Po dlhej dobe mal konečne pocit, že všetko bude v poriadku.
„Lily! Poď mi pomôcť s taškami!“ zakričal od dverí. V náručí niesol dve papierové tašky. Byt však zíval prázdnotou. Prešiel do kuchyne a tašky hodil na stôl.
„Lily!“ Prechádzal po byte a vzadu na krku ho mrazilo. Nikde ani stopy. Nielen po nej, ale ani po jej veciach. Neozdobený stromček stál v obývačke, červená prešívaná deka zmizla rovnako ako ohavná zelená váza, z ktorej sa tak smial. Rýchlo prebehol do spálne. Skriňa bola prázdna, všetky jej veci boli preč. Kniha, ktorú mala položenú na stolíku, nebola na mieste. Sadol sa si na posteľ. Akoby sa po Lily zľahla zem. Pretrel si oči. Znova prezrel celý byt hľadajúc nejaký odkaz. Nikde však ani stopy po malom papieriku, ktorý by vysvetľoval náhle zmiznutie. Veď boli tak šťastní…
Z vrecka vylovil mobil a vytočil políciu. Určite sa jej niečo stalo. Uniesli ju. Všetko je to nafingované. Lily by ho nikdy neopustila. Vedel to. Milovala ho. Mali sa predsa brať, preboha! Zúfalo si prehrabol vlasy.
V telefóne sa ozval britký hlas.
„Moja žena. Zmizla,“ povedal.
„Kedy sa to stalo?“
„Dnes. Prišiel som domov a jej nikde. Žiadne veci.“
„Sú v byte stopy po súboji?“
„Nie,“ priznal netrpezlivo. „Určite sa jej ale niečo stalo.“
„Pane,“ povedala žena pokojne, „pokiaľ v byte nemá veci, tak pravdepodobne odišla z vlastnej vôle.“
„To by neurobila. Prosím, vyšlite sem hliadku,“ žiadal nástojčivo. Do hlasu sa vkradlo zúfalstvo.
„Pozrite sa. Rada by som. Ale pokiaľ v byte nemá žiadne veci…“
„Povedali ste pravdepodobne!“ skríkol. „Je to tak?“
„Pane…“
„Je to tak?!“
„Áno, ale..“ Policajtka na linke začínala byť značne netrpezlivá.
„Čo ak ju niekto uniesol? Bude to vaša vina, počujete?! Vy budete niesť následky za jej smrť!“
Policajtka si rezignovane povzdychla. „Zastaví sa u vás kolega.“
Pokojne jej nadiktoval všetky údaje a položil. V kuchyni si pripravil Lilin obľúbený zelený čaj a čakal.
***
O necelú hodinu na dverách zazvonil zvonček. Štíhly policajt vyzeral oveľa mladšie, ako si Filip predstavoval. Bystrými očami prechádzal po byte a do malého zošita si zapisoval každý detail. Vypytoval sa ho, kedy Lily spoznal, ako dlho spolu žijú, aký bol ich vzťah. Keď skončili obhliadku, policajt naňho uprel svoje vážne oči.
„Pane, vyzerá to tak, že vás opustila.“
„Neopustila ma. Niečo sa jej stalo. A určite to bolo vážne,“ tvrdil s istotou. „Prosím.“
„Fajn. Pozriem sa do databázy. Nájdeme ju. Ak sa ubytuje niekde v hoteli a použije svoju kreditnú kartu..,“ odkašľal si. „Urobím, čo sa bude dať. Ale nič nesľubujem. Pokiaľ naozaj odišla z vlastnej vôle, tak.. No to si už vyriešite s ňou.“
Filipovi odľahlo. Hrča v krku pomaly mizla.
Policajt bol už na odchode. Vtom sa však otočil a smutným hlasom dodal: „Viete, mám pre vás pochopenie. Aj mňa žena opustila. Stalo sa to zo dňa na deň a tiež som tomu neveril. Teda.. Pre jej dobro dúfam, že odišla z vlastnej vôle. Pre to vaše…No neviem, čo by bolo lepšie.“ Pokynul mu na pozdrav a odišiel.
Filip sa vrátil do kuchyne. Tašky položil zo stola na zem. Vedľa nich sa zviezol kus papiera. Fotka. Ich spoločná. Zdvihol ju a palcom poláskal Lilinu tvár. Prečo?
Január 2009
„Som rád, že ste prišli,“ povedal dôstojník a podal mu ruku. „Musíme niečo prebrať.“
Filip sa posadil na pevnú drevenú stoličku oproti. Hruď mu zvieralo, zmocnil sa ho divný pocit. Niečo nebolo v poriadku.
Dôstojník mu vážne hľadel do očí. Do dverí vošiel policajt s mladou ženou po svojom boku. V oboch rukách držal malé hnedé tégliky. Vzduch naplnila vôňa kávy.
„Nech sa páči,“ policajt pred neho položil jeden z pohárov a postavil sa k stene. Žena si sadla k dôstojníkovi. Tie vážne oči boli všade okolo neho.
„Čo sa jej stalo?“
„Nič. Teda.“ Starý dôstojník sa zarazil a váhavo sa zahľadel na mladú ženu. Chvíľu na seba hľadeli dorozumievajúc sa očami.
„Pozrite sa,“ začala opatrne žena. „Som doktorka Stensová,“ predstavila sa pomaly. „Hľadali sme vašu priateľku. A nik pod takým menom neexistuje.“
„Prosím?“ Nechápal. Nič nedávalo zmysel.
„Akože nik?“
„Našli sme ženu s rovnakým menom. Ale nezodpovedá popisu. Je o dvadsať rokov staršia a vydatá,“ ozrejmila doktorka. Na čele jej vyskočila ustaraná vráska. „Ste si istý, že meno, ktoré určila za svoje, je jej vlastné?“
Nachvíľu mal pocit, že sa zadusí. Ostrá bolesť v hrudi mu nedovoľovala dýchať, žalúdok mu od strachu oťažel. Toto je zlý žart. Len pred chvíľou bolo všetko v poriadku.
„Čo za zvrátenú hru to so mnou hráte?“ opýtal sa priškrteným hlasom
Dôstojník sa naklonil ponad stôl. „Ja by som sa vás mohol opýtať to isté, pane!“ vyprskol. Slina pristála Filipovi na obličaji.
Doktorka upokojujúco potľapkala dôstojníka po zápästí a on si sadol naspäť.
„Je mi to ľúto, ale žena, ktorú ste nám popísal, neexistuje. Môžem vás poprosiť, aby ste šli so mnou do mojej kancelárie?“ Ukázala na dvere a postavila sa. Dôstojník nesúhlasne hľadel z jedného na druhého. Policajt opretý o stenu potichu sŕkal horúci nápoj a tváril sa bezvýrazne. Filip prikývol a vyšiel za doktorkou. Z priestrannej miestnosti napravo sa ozýval veselý smiech. Ľudia si naďalej žijú svoje životy, pričom ten jeho sa skončil.
Prešli dlhou chodbou. Na sivom linoleu mnoho topánok zanechalo svoje stopy v podobe čiernych šmúh. Zastavili pri veľkom kvetináči, v ktorom sa vypínal rozkvitnutý kaktus. Doktorka odomkla dvere a pozvala ho dovnútra. Kancelária voňala za citrónom a niečím zvláštnym. Béžový huňatý koberec budil v človeku chuť vyzuť sa a zaboriť si doň bosé nohy. Filip presne vedel, kde sa nachádza. Bol u psychiatričky.
„Poďte, nemajte strach. Posaďte sa,“ vyzvala ho a sama sa usadila do malého hnedého kresla. Jemu ostala pohovka rovnakej farby oproti.
„O čom so mnou chcete hovoriť?“ Vnútornosti mal ako vo zveráku. Sadol si.
„Teraz vám položím niekoľko otázok.“
Musel sa zatváriť vystrašene, pretože sa milo usmiala. „Nebojte sa. Je to len pár otázok. Nič viac. Dobre?“ Z vrecka vytiahla malý notes a čakala na odpoveď.
Slabo kývol hlavou. Na viac sa nezmohol. Po spánku mu stiekla osamelá kvapka potu.
„Povedzte mi, bola Lily dobrý človek?“
„Nehovorte o nej v minulom čase, preboha!“ skríkol zúfalo.
„Prepáčte, moja vina. Je Lily dobrý človek?“ opravila sa na tvári zúčastnený výraz.
„Áno, je to tá najlepšia bytosť na svete.“
„Super. A čo na ňu hovoria vaši priatelia?“
„No nič,“ odpovedal mierne vyhýbavo. „Nepoznajú ju.“
„Ako dlho ste spolu?“
„Skoro rok. Teda..“ Hlas sa mu zlomil. „Teraz by bol rok.“
„Rozumiem. A prečo ste ju teda za takú dlhú dobu s nikým nezoznámili?“
„Chcel som,“ priznal. „Ale ona…Vždy jej do toho niečoho vošlo. Keď som sa jej pýtal, prečo neprišla, povedala mi len, že nemôže. Myslím, že sa cítila trápne.“
„A čo Lilina rodina? Poznali ste ju?“
„Lily nemala rodinu. Nemala nikoho. Len mňa.“
„Ani priateľov?“
„Nie. Teda určite mala priateľov, ale presťahovala sa sem len chvíľku predtým, ako sme sa spoznali, takže..“
„A za ten čas si nenašla ani jednu jedinú priateľka?“
„Snažíte sa niečo naznačiť, pani doktorka? Chcete povedať, že Lily nebola v poriadku?“ Do hlasu sa mu vkradol rozhorčený tón.
„To nechcem povedať. Prepáčte. Len ma to zaujíma,“ odpovedala pokojne.
„Lily bola samotár ako ja. Nepotrebovala priateľov.“
„A čo práca? Pracovala niekde?“
„Samozrejme. Robila telefonistku v jednej personálnej agentúre.“
„Skvelé. Skúšali ste tam zavolať?“
„Nie,“ priznal sa.
„Tak to skúste. Teraz.“
Nesmelo vytiahol telefón a vytočil číslo.
Z druhej strany sa ozval ženský hlas. „Prosím.“
„Dobrý deň, potrebujem sa opýtať na jednu vašu pracovníčku.“
„Pane, bohužiaľ, nerozdávame osobné informácie o zamestnancoch,“ ospravedlnila sa štebotavým hláskom.
„Nechcem informácie. Iba mi, prosím, povedzte, či u vás pracuje. Je to moja snúbenica. Zmizla. Neviem, čo mám robiť.“
Žena na okamih stíchla. „Tak fajn.“
Filip jej nadiktoval meno a čakal.
„Je mi to ľúto, ale nikto taký u nás nikdy nepracoval.“
„Ak by som vám dal jej popis, myslíte, že by ste mi mohli…?“
„Ľutujem, pane. Ale to nebude možné. Máme mnoho pracovníkov a..“
Rozlúčili sa a Filip položil. Všetky jeho nádeje razom zhasli ako svieca. Bolo mu do plaču. Mal chuť nasilu doktorke zotrieť z tváre ten ustaraný výraz. Rozčuľoval ho. Čo ona o tom vie? Ona nikoho nestratila. Neprišla o celý život v mihu sekundy!
Zhlboka sa nadýchol a odolával nutkaniu vyškriabať jej oči. „Vraj tam nikto taký nepracoval.“
„Trpíte nejakou chorobou? Myslím, psychickou.“
„Trpel som depresiami. Odišli, keď..“
„Ste spoznali Lily, však?“
„Áno, keď som spoznal Lily,“ pripustil. „Čo sa mi snažíte naznačiť?“
„Snažím sa vám povedať,“ vážne naňho pozrela spoza notesa, „že vaša Lily je vymyslená.“
Vysmial ju. Musí si z neho predsa strieľať, no nie? Pod doktorkiným smutným pohľadom mu na chrbte vyskočili zimomriavky
„Poďte, presvedčíme sa o tom,“ vyzvala ho a vyšla z ordinácie. A on ju nasledoval so strachom v srdci.
***
Obišli všetkých susedov, no nikto Lily nikdy nevidel. Malá susedka sa tvárila súcitne. Ďalší susedia sa zas tvárili zhrozene, či vystrašene.
„Museli ste ju vidieť! Asi stokrát sme prešli okolo vás.“
Sused znechutene pokrčil nosom. „Vy blázon. Nikdy sme vás s manželkou nevideli s nikým. Vždy chodievate sám.“ A zabuchol im dvere pred nosom.
Capol sa po čele a vzrušene pozrel na doktorku. „Mám dôkaz. Spoločnú fotku!“
Víťazoslávne vytiahol peňaženku. Zamrazilo ho. „Tu by mala byť,“ povedal zúfalo a ukázal na sieťku, spoza ktorej naňho pozerala jeho šťastná vysmiata tvár. Tam, kde mala byť Lily, zívalo len prázdne miesto.
Február 2009
Diagnostikovali mu schizofréniu. „Keď začnem brať lieky, už ju nikdy neuvidím, však?“
Doktorka pokrčila plecami. „Možné je všetko.“
Jún 2010
Vonku pršalo. Vbehol do kaviarne, aby sa skryl. Vtedy začul ten zvonivý hlas, ktorý k nemu prichádzal už iba v snoch. Prudko sa otočil. Pri blízkom stole stála ona. Veselé oči farby karamelu upierala na zákazníka, ktorý s ňou flirtoval. Filipovi sa z toho neuveriteľného výjavu skoro zastavilo srdce. Keď prechádzala okolo neho, natiahol sa, aby ju zastavil. „Lily!“ zachripel.
Otočila sa a zaskočene si vymanila ruku z jeho zovretia. „Nie som Lily. Museli ste si ma s niekým pomýliť.“
„Ale..“ Odišla za bar a on si celý roztrasený spomenul na rozhovor s doktorkou.
„Ako som si ju vymyslel? Myslím to, ako vyzerá. Sme si schopní predstaviť niekoho, kto neexistuje?“
„Hm,“ odpovedala mu. „Ja si myslím, že je to pokojne môže byť niekto, koho človek niekde zahliadne a utkvie mu v pamäti.“
Očami vyhľadal čašníčku a pozoroval ju. Opätovala mu pohľad. V očiach sa jej zablyslo čosi neidentifikovateľné. Na celom tele ho mrazilo. Dážď vytrvalo bubnoval na strechu. Hrala s ním zvrátenú hru ona alebo skutočne to bola len jeho myseľ? V diaľke zaburácal hrom a on vedel, že toto je otázka, ktorá ho bude hrýzť naveky.
