Bežím z kopca..
Vietor mi strapatí vlasy,
líca mi horia červeňou,
som slobodná,
som voľná…
Budúcnosť leží predo mnou..
S úsmevom jej kráčam v ústrety.
Chytám ju za ruku…
Lenže vtom nás rozdelíš ty.
Opúšťa ma..
Padám do priepasti..
Budúcnosť sa kamsi vytratila
ako prchavá vôňa včerajška..
Sme len tu a teraz…
Uviazla som na zlej ceste
bez nádejí, bez cieľa.
Kde zmizla moja podstata?
Odpovede hľadám všade..
Veď ja sa predsa nestrácam!
Utkvelá predstava v hlave
spravila mi v duši šrám.
Blúdim svetom,
a keď sa ráno prebúdzam
a zízam do prázdna,
o minulom ja premýšľam.
Duša pustá, otupená, hluchá
osirela v hluku tvojho ducha…
Čakám na šťastie, na moment,
kedy už nájde ma..
Je to márne..
Tak prečo ho nezačnem hľadať ja?
Polapená v pasci života,
umreli sny, ožila krutá porota.
Utekám do kopca,
zadýchaná, zmorená..
Kamene priviazané k nohe..
Okolie horí zeleňou,
keď ich ťahám hore.
Silná vnútra explózia
roztrieštim sa na úlomky..
Nemŕtva, neživá..
Kontakt s JA som stratila..
Možno čakám na zámienku,
ktorá nikdy nepríde..
Možno čakám na volanie,
ktoré nikdy nezaznie..
Možno kladiem zlé otázky,
možno je ich priveľa,
možno ma moje odpovede
nikdy nedovedú do cieľa..
Možno som sa klamala..
Možno povedomá cudzinka,
čo na mňa zo zrkadla zízala,
som bola po celý čas ja..
Nevyužitý potenciál,
zvädnutá ruža,
nenaplnená túžba..
A tak urobím rázny krok,
nečakám na nový rok,
na novú etapu ani nový deň.
Len sa prosto rozhodnem.
Nechám za sebou predstavy,
spomienky, minulosť, obavy..
Pretínam putá, ktoré ma držali,
roztrhnem laná, v ktorých ma väzníš ty.
A odídem.
Cesta zložitá a hmlistá,
cesta, ktorá patrí mne..
Vedie ma hlas môjho srdca..
Nepotrebujem viac znamenie..
Možno sa stratím znova..
Neuvidím značku,
nezbadám zatáčku..
Lenže to ma netrápi.
Každý predsa zablúdi..
Podstata nášho bytia leží
v opätovnom nájdení.
