Do nosa mi stúpa svieža vôňa
pokosenej trávy
Naposledy v tomto roku…
Pripomienka nás dvoch bez šrámov
na duši.
Zalezených v tom mestskom parku,
ktorý máš tak rád..
Predstierajúcich,
že existujeme iba my..
No realita každého doženie
ako hnilobný pach do zeme zašliapaného lístia.
Možno si básnik,
ale v tvojich veršoch sa ukrýva aj kus môjho srdca,
ktoré si si neprávom privlastnil.
A keď slová použiješ ako zbraň,
vedz, že jazvy na duši
nevyhladí ani ten najlepší plastický chirurg.
Pod nohami mi šuchotajú listy.
Melódia budúcej nostalgie.
Rozdelí nás to,
čo sme si povedali
aj nepovedali.
Asi sme proste neodhladli
správnu mieru úprimnosti,
o ktorej hovoria na psychoterapiách.
Nádej umiera posledná,
povedal raz ktosi múdry.
A mňa každé ráno presvedčia tvoje priezračné oči,
že dnešok bude iný.
Aby som po večeroch
dospela k záveru,
že nádej vymysleli narkomani,
ktorí si bolesť pichali po troškách –
plná dávka má totiž paralyzujúce účinky.
Večer plná odhodlania,
ráno závislá narkomanka
hľadím do tvojich očí znova a znova..
Slnko presvitá pomedzi žalúzie,
maže tiene predošlej noci,
a ja si borím do kože ihlu..
Možnože zajtra…
