Keď som ťa spoznala, vôbec som nečakala, že ti prepadnem. Prekvapilo ma to. Ty si ma prekvapil. Bola som na vrchole. Darilo sa mi vo všetkom, čoho som sa dotkla. Bola som svoja vlastná múza. Všetkým naokolo som dávala len dobré rady. Vyrovnaná ja. Akoby vo mne narástol kompas. Nikdy predtým som v hlave nemala poriadok, ale tá zima bola dokonalá. Konečne som sa našla. No ty si moje ideály zbúral.
Vieš, ľudia vždy hovoria, že keď je človek vyrovnaný a na vrchole, robí len dobré rozhodnutia. Je to ale somarina. Fakt. Ja som totiž robila jedno zlé rozhodnutie za druhým. Možno za to mohlo sebavedomie, ktorým som vtedy oplývala nadmieru a ktoré ma ubezpečovalo, že sa mi nič zlé nemôže stať. Neopatrnosť sa mi nevyplatila. Spolu s naším kvitnúcim vzťahom, ktorý sa tiahol po mojom vnútri ako popínavá rastlina, som totiž zisťovala, že život mi predsa ešte len nedal všetky facky. Že stále má nejaké v zálohe.
Ak sa niekto opýta, ako vyzerá toxický vzťah, poviem mu o tom našom. Ani neviem, kedy sme sa na sebe stali tak závislí, kedy sme sa zacyklili v tej špirále, ktorú sme volali vzťah. Ale stalo sa. Pekné chvíle, ktoré sa mi s odstupom času, vlastne ani nezdajú tak pekné, zmizli. Ostalo len to pokrivené. Naše hádky, krivdy, to neustále obviňovanie. Bola som z nás tak unavená. Niekedy ma naše “rozhovory” tak vyčerpali, že som si musela na chvíľu ľahnúť do perín a dovoliť spánku, aby ma vyliečil.
Aj tak som sa k tebe vrátila. Znovu a znovu. Nerozumela som svojmu chovaniu. Veď som s tebou nebola šťastná a celý čas som vedela, že k sebe nepatríme.
Asi za to mohla moja osamelosť. Hoci sa mnohí smejú z ľudí, ktorí nedokážu zvládnuť samotu, v skutočnosti to vôbec nie je na smiech. Je to zúfalé, smutné, depresívne. Vieš, aký bol pocit, keď som ti vždy otvorila okno po tom, čo som zavrela dvere? Pohŕdala som sama sebou. Ale moja slabosť, strach z osamelosti boli aj tak silnejšie. Neostávalo mi nič iné, iba plynúť a pohŕdať sebou ešte viac.
Trvalo to dlho. Na môj vkus až príliš. Asi som to potrebovala zažiť, pretože sama som pre podobné vzťahy nemala nikdy pochopenie. Nerozumela som tomu, ako môžu byť na sebe dvaja ľudia závislí. Ak ti vzťah ubližuje, tak sa predsa vezmi a odíď. Ja som s tým nikdy predtým nemala problém. Až pri tebe som zistila, čo to znamená byť závislý na inom človeku. A nie tým nádherným naplňujúcim spôsobom. Ale nezdravo, ako na cigaretách, ktoré v duši nenávidíš, ale aj tak si zapáliš ďalšiu a ďalšiu.
Napokon sme dospeli k šťastnému koncu. Síce každý zvlášť, ale predsa. Možno sa mi minula trpezlivosť. Možno za to mohol hlboký rozhovor, ktorý som viedla s kamoškou o zmysle života, vzťahoch, šťastí. V skutočnosti sama neviem, kde sa vo mne nabrala tá sila. Klamala by som, keby som tvrdila, že mám v rukáve schovaný osvedčený postup. Nemám ho. Iba sa mi z ničoho nič pospájali všetky súvislosti. Odrazu som už nemala strach zo samoty. Mala som strach zo života s tebou. Z toho, aký človek sa zo mňa stane, ak budem v tomto nezmysle pokračovať. Z toho, aké by boli naše deti, keby sme nejaké mali. Z toho, ako dlho si ešte dovolím plytvať tak vzácnym časom. Veď nebyť nás dvoch, už som mohla byť úplne inde, s niekým iným.
Samota ma lákala, pretože som vedela, že vylieči moje rany. Nepotrebovala som ťa predtým, tak prečo by som ťa mala potrebovať teraz? A tak som urobila rozhodnutie, nechala za sebou svoju zubnú kefku a pyžamo a odišla som. Vykročila som v ústrety neznámu.
Keď si sa mi po pár mesiacoch ozval, neprepadla som ti. Nebudem klamať. Na malú chvíľu som zaváhala. Ale našťastie zvíťazil môj zdravý rozum.
Teraz to je už pomerne dlhá doba, čo nie sme spolu. Môj život sa zlepšil. Som spokojná sama so sebou, pretože už nežijem v rozpore so svojím vnútrom. Rany, ktoré mi náš vzťah spôsobil, sa už takmer zahojili. Stal si sa nepríjemnou spomienkou a užitočnou lekciou. Za čo ďakujem. Životné lekcie sú cenné a ja sa vďaka tej našej môžem podobným situáciám v budúcnosti oblúkom vyhnúť. Pretože teraz už presne viem, ako vzťah nemá vyzerať.
