Vrúcnym smiechom poznačený,
cítim všetky jemné vnemy,
krásou obarený.
Svet letí vôkol mňa,
no ja dívam sa spoza záclon,
ukrytý za dverami,
v bezpečí svojich múrov,
ranami starými i čerstvými
posilnený.
A keď znova vyjde slnko,
vyjdem i ja,
rovno mu naproti,
šíremu svetu odovzdám svoje pamäti.
A kým ten deň príde,
počkám vo svojom vlastnom objatí,
v zamatovom rúchu plnom dní,
na rázcestí,
ako malá včielka schovaná v súkvetí.
Odbije polnoc,
zvuk ustane,
zrazu slnko vyjde ponad obzory.
Noc sa zmení na deň,
deň na noc,
a zo mňa je hudobník, farár, sudca či rytier,
ktokoľvek…
byť kýmkoľvek…
kýmkoľvek budem môcť.
