Nikdy nebola ktovieakou rebelkou. Bola výmyselníčkou. Temperamentnou, drzou, ale milujúcou a vášnivou.
Áno, vskutku vášnivo milovala život.
Bola dvoma ľuďmi v jednom tele. Mala rada veci také, aké boli, no zároveň rada skúšala nové. Tá inkriminovaná cesta predstavovala obe veci naraz.
Čas nepokoja, ktorý so sebou záhadne priniesol až priveľa pokoja, ju donútil k mnohým veciam. Jednou z nich bolo nájsť si opäť cestu k svojmu domovu. K miestu, ktorému nikdy neprikladala toľkú váhu, akú si zaslúžilo. Pritom len stačilo nájsť a prebádať jeho krásu.
V časoch izolácie od reality, od sveta, ktorý poznala, vychádzala z útrob bytu i vtedy, keď nemohla. Šla sa túlať po zákutiach, ktoré jej boli známe a zároveň tak neznáme. Cesty k nim prešla veľakrát. A po jednej z nich kráčala práve teraz.
Jej kroky boli automatické. Do cieľa by prišla, aj keby bola slepá.
Slnko zbesilo svietilo, no ona svoju jemne opálenú pokožku musela zahaliť dlhými nohavicami a mikinou, aby jej nebola zima. Vzduch sa ochladil, ale láska pre toto miesto nie…
Spod nánosov sena na ňu vykukovala nádherná, zelenkastá tráva. Usmievala sa na ňu natoľko, až ju prepadla chuť poprechádzať sa po nej a svojimi krokmi jej pomyselne zamávať na pozdrav. Vyšla teda na stráň a krokmi lemovala ľavú stranu vyjazdenej cesty.
Seno jemne šušťalo a jeho zvuk vytváral dokonalú harmóniu s tými okolitými. V pozadí začula tlkot ďatľa do stromu či cvrlikanie cvrčkov v steblách trávy.
Až keď prešla zopár metrov po úpätí kopca, uvedomila si, že po ňom ešte nikdy nešla. Zakaždým poslušne nasledovala vzor, ktorý stanovili iní. Kráčala po chodníku a nemala vo zvyku ísť inou cestou.
Teraz však iná byť chcela. A chcela to veľmi.
Dívajúc sa pod nohy, kráčala ďalej. Zrazu jej do života prišiel rušivý element. Seno zašuchotalo o čosi viac a ona si prestala myslieť, že ten zvuk bol iba jej zásluhou. Mala strach z viacerých vecí, ale jednou z nich boli myši. Tie malé potvorky v nej vyvolávali až panický strach. Dokázali ju zmraziť v pohybe, spraviť neschopnou sa čo i len nadýchnuť a pohnúť ďalej. Preto nezaháľala a z kopčeka zliezla späť na chodník, ktorý tiež nebol dvakrát bezpečný. Nie pre ňu a jej fóbiu, ktorá sa s pribúdajúcim vekom iba násobila.
Z pohľadu sa jej ale stále nevytrácala krásna, zelená trávička, ktorú ožiarili lúče zapadajúceho slnka. Záujem kráčať po nej ju neopúšťal. A túžba prekonávať svoj strach tiež nie.
Opäť vyliezla na kopec. Kráčala stále vyššie a vyššie, s hlavou vztýčenou vpred. Nedívala sa viac neustále pod nohy. Nevnímala svoj strach. Zdolávala dva kopce naraz.
Vedela, že jej fóbia prišla niekomu smiešna. Ale každý človek musí mať z niečoho strach a ona tej svoj našla. A v tom danom okamihu, keď sa odklonila od cesty, ktorú prešla už toľkokrát, ho s hrdosťou prekonávala.
