Kto sa na svet díva z tvojho miesta na vrchole,
keď ja stojím hore.
Dívam sa na mesto v svetelnej záplave,
vo farbách tvojej pýchy prepletené.
Kráľom si sa veky nazýval
a na tróne môj ľud k tvojim rukám vyzýval.
V tomto prelude som krásu svojich hriechov schovával,
za nežnými dotykmi som svoje činy skrýval.
Bál som sa vstať a krokmi svoju dušu napĺňať,
iba splývať so svetom,
s tvojím pohľadom
a môcť ťa pánom nazývať.
Márne čakám, v kŕčoch sa zvíjam,
nenávidieť?
milovať?
Za svojou voľbou spásu hľadám,
dôvod všetkých počinov.
A v mojich nekonečných nociach výkrikov,
tváril som sa,
že po tvojom boku stáť som chcel,
tvojím otrokom navždy prebývať.
No svojim hriechom najväčším prepadnúť som túžil,
nie po tvojom boku,
ale tvoje miesto stalo sa mi dogmou, po ktorej som súžil.
V prestrojení žobráka, priateľa i vojaka,
osamelosť našich duší navzájom som prepojil.
Tvojou vďakou poháňaný,
na javisku tohto panstva som svoje role uchránil.
A keď prišla polnoc kráľovská,
bez hanby som do tvojho srdca vrazil.
Trón, na ktorom vládli storočia,
bez výčitiek som za svoj prehlásil.
Teraz ja som kráľom tejto ríše.
Hlásam,
že svojich hriechov zbavil som sa.
Teraz ja som kráľom tvojej duše.
Hlásam,
že vaše hriechy neprijímam.
Teraz ja som kráľom svojej skrýše.
Hlásam,
že viac nevzdávam sa.
Kráľom som sa stal,
bez trónu a bez paláca.
Na boha som sa hral,
a odišla aj moja spása.
Ostal som sám,
v hriešnej duši utopil sa.
Teraz ja som šašom dvornej ríše.
Hlásam,
že viac nenájdem sa.
