Dnes sa stále častejšie stretávame s názormi, že odpustenie je tým najdôležitejším krokom, vďaka ktorému kráčame vpred. Samozrejme, je pravda, že ak odpustíme a vezmeme si z negatívnej skúsenosti to dobré, padne z nás bremeno. Čo by sme mali robiť v situácii, v ktorej to jednoducho nejde? V živote občas nastanú udalosti, ktoré bolia natoľko, že ich najprv musíme pochopiť..
Zrada, sklamanie, podvod, klamstvo, krivda, hádka.. Sú súčasťou medziľudských vzťahov. Každý z nás sa už topil v žiali a okúsil bolesť či už ako zradca, alebo zradený. Sme len ľudia, ktorí padajú a vstávajú. Ktorí sú chybní a omylní. Ktorí potrebujú negatívne skúsenosti, aby sa učili. Ktorí sa často poučia, až keď sa ocitnú v role obete.
Rastieme a vyvíjame sa celý život. Ak sme zmierení s tým, že je prirodzené robiť chyby, budeme si vedomí aj toho, kam nás omyly posúvajú a čo nás naučia. Všetci sme sa už stretli aj s ďalšou skupinou ľudí – tí, ktorí sa nepoučia. Možno preto, že nechcú a možno preto, že svoje chyby odmietajú vidieť, aj keď ich skôr či neskôr v sebe objavia.
Po role tyrana nasleduje rola obete
Všetci sa rodíme ako seberovní – s “vienkom”, ktoré sme získali. Genetikou, výchovou. Seba ako človeka utvárame počas celého života, náš rast nie je konečný. Vplýva na nás XY faktorov, vďaka ktorým postupne dozrievame. S
kúšame šťastie a robíme „nesprávne“ rozhodnutia (v úvodzovkách, pretože každé rozhodnutie nás posúva vpred).
Veľakrát sa pošmykneme a ublížime blízkym ľuďom, ktorým nechceme spôsobovať bolesť. Život je však natoľko vymakaný, že nám situáciu alebo problém bude podsúvať dovtedy, do kým sa zo svojho zlyhania nepoučíme.
Všimli ste si to? Tú nekonečnú špirálu opakujúcich sa vzorcov?
Našťastie sú medzi nami (možno) aj takí, ktorí svoju chybu spravia len raz. A potom sme tu my. Tí, ktorí sa musíme dostať až na druhú stranu, do opačnej role. Obete – týraného. Život nás bude skúšať dovtedy, dokým si uvedomíme podstatu toho, čo sa vlastne deje.
Bola negatívna skúsenosť pre nás nachystaná?
Možno. Niekedy sa nedokážeme poučiť z chyby, ktorou sme ublížili inému. Väčšinou nastane situácia, ktorá nás donúti sa tvárou v tvár postaviť tyranovi. Už ním však nie sme my. Spomenieme si, že sme sa v podobnom bode už nachádzali. Udalosť sa udeje preto, aby nás naučila, posunula a ideálne sa znova neopakovala.
Verme či nie, skúšať nás bude tak dlho, až kým nezmeníme vzorec nášho správania.
Keď nás život poučí až príliš…
Niekedy dostaneme naozaj náklad, ktorý sa nesie ťažko. Zhodiť jeho váhu môže chvíľu trvať. Pomôže nám v tom nielen verný priateľ čas, ale aj odpustenie a pochopenie.
…teraz sa vrátim na začiatok k situáciám, ktoré ešte nie sme pripravení odpustiť.
Vyrovnanie sa s negatívnou skúsenosťou nepríde len tak. Nepríde ani, keď si každý deň budeme hovoriť, že sme odpustili druhému, ale aj sebe za to, že sme sa dostali do konkrétnej situácie, nezachovali sa inak alebo „niečo“ nezmenili už skôr.
Musíme POCHOPIŤ.
Byť si plne vedomý toho, prečo sa to stalo. Pochopiť, čo nám to prinieslo, a prečo sme sa zachovali tak, ako sme sa zachovali. Porozumieť našim motívom, no takisto identifikovať to, že sme na tej druhej situácie, v opačnej role ako naposledy. Až vo chvíli, keď pochopíme a zžijeme sa s tým, čo sa stalo, až vtedy sa naozaj posunieme vpred.
Možno posun nebudeme hneď vidieť navonok.
Urobíme krok vpred. Naše Ja sa pohne z miesta a nakoniec aj nekonečná špirála bude mať svoj koniec. Dokonca ju možno aj úplne rozpletieme…
