Bol pre ňu ako vzduch.
Postupne ho prestala vnímať.
Nebol pre ňu viac, než zaprášený stojan na CD, ktorý roky prehliadala.
Jeho rozprávanie znelo ako zvuková kulisa moderátora nudnej reality show.
Na jeho otázky odpovedala iba „autopilotne“.
Vyhýbala sa očnému kontaktu, dotykom, akýmkoľvek pokusom o zblíženie.
A tak sa postupne prestal snažiť.
Priepasť medzi nimi sa rozširovala a prehlbovala.
Napokon jedného dňa odišiel.
A ona s údivom zistila, že jej chýba.
Bol pre ňu ako vzduch.
Zrazu tam nebol a ona sa nevedela nadýchnuť..
Často považujeme za samozrejmosť všetko, čo nás denne obklopuje. Nielen veci, ale aj ľudí, ktorí sú nám najbližší. Nevenujeme im pozornosť, vnímame ich len ako súčasť nášho príbytku.
Vyhľadávame nové vzrušujúce skúsenosti, nové príbehy, silné emócie, ktoré nám rozbúchajú srdce. Lebo je to ľahšie ako sa starať o vzťah, trvajúci roky. S niekým, koho poznáme lepšie ako seba (aspoň si to myslíme).
Vieme predvídať všetky jeho reakcie, už nás nemá čím prekvapiť. Všetky historky poznáme naspamäť, ani tie vtipné nás už nerozosmejú. Cnosti nevnímame a čoraz viac nás rozčuľujú jeho zlozvyky a zlé stránky. Telo, ktorého sme radi objímali, pre nás stráca príťažlivosť. Nemáme chuť sa ho dotýkať…
A tak vzniká priepasť, ktorá sa časom zväčšuje.
Ak tento proces odďaľovania nezastavíme, môže sa stať, že človek, ktorého sme ľúbili a možno stále ľúbime, ale naše city sú ukryté hlboko pod nánosmi spoločných rokov, sa jedného dňa zdvihne a odíde z nášho života.
Autorka: Bibiana Buchelová
