Keď odrazu naberieš smer, o ktorom jednoducho celým svojím ja vieš, že je ten správny. Nasvedčuje tomu všetko. Tichý hlas ti našepkáva, že cesta, po ktorej sa uberáš, je tou tvojou cestou. Konečne si vyšla z tmy na slnko. Jeho lúče ťa hrejú na pokožke, a ty sa v nich kúpeš šťastná ako blázon. Blázon, ktorý konečne pochopil pravdu o živote, o sebe, o ľuďoch. Už ťa nič nemôže prekvapiť. Máš za sebou všetko. A to tvoje „všetko“ ťa naučilo dosť na to, aby si vedela, čo pre teba je a nie je dobré.
Obsah článku
Ibaže “osud“ má iné plány
Život si pre teba prichystá prekvapenie. Ako inak. Tvoju vnútornú harmóniu predsa musí niečo narušiť. A to niečo vyvoláva v tebe ďalšiu fúru otázok a pochybností a ty zisťuješ, že o sebe vlastne nevieš nič.
Možno je tvojím prekvapením rozchod s človekom, ktorý ťa poznačil viac ako všetci predtým. Možno ťa postretla nejaká nešťastná udalosť, ktorú nie je v tvojich silách ovplyvniť. A možno si narazila na niekoho nového. Na typ, voči ktorému by si mala byť po všetkých životných skúsenostiach imúnna.
Si predsa príliš zrelá, múdra. Príliš uvedomelá. Lenže, Boh, život či nejaká vyššia sila má podivný zmysel pre humor…
A ty sa opäť ocitáš na samom začiatku.
Dejú sa rovnaké veci donekonečna?
Samozrejme, z psychologického hľadiska je dôvodov, prečo si do života priťahujeme nesprávnych ľudí, hneď niekoľko.
Prvým a najdôležitejším je asi ten, že my sami im dovolíme kráčať po rovnakej ceste spolu s nami. A ani tvrdý pád, o ktorom vieme, že bude nasledovať, nezmení skutočnosť, že tu a teraz robíme presne to, čo chceme.
Ďalším je naučený vzorec správania, ktorý sme s vysokou pravdepodobnosťou získali už v ranom veku. Poniektorí z nás jednoducho bažia po dráme, pretože bez nej život nie je to „pravé jahodové“.
Možno za naším správaním leží nízke sebavedomie, zle nastavené priority alebo bujará predstavivosť, ktorá sa pohráva s našimi pocitmi a nedovoľuje nám vidieť pravú podstatu človeka.
Môžem vám vymenovať aspoň sto „prečo“, výsledok je ale rovnaký. Bezhlavo sa púšťame bezpečného zábradlia a rútime sa do nebezpečenstva…
Opýtaj sa svojho vnútra a hľadaj odpovede
Môže za tvoje vzorce správania tvoj otec, ktorý ti povedal, že nie si dosť dobrá? Alebo to bol ten chalan od susedov, čo uprednostnil tvoju najlepšiu kamarátku? Možno ťa sklamal chlap, ktorého si milovala, keď o váš vzťah nebojoval a zvolil si tú jednoduchšiu alternatívu?
A možno je to nejaká šialená kombinácia všetkého, čo sa ti doposiaľ v živote stalo. Veci, o ktorých si vždy vedela, že v tebe sú, ale až doteraz si na nich nehľadala odpovede. Práve ale nastala chvíľa, kedy ti nič iné neostáva.
Musíš si nasadiť klobúk a zahrať sa na detektíva. Spytovať svoje vnútro, diskutovať s ním. A nebáť sa otvoriť staré rany. Pretože to, čo sa o sebe dozvieš, môže zmeniť tvoj život raz a navždy. Tvojím cieľom je stať sa vedomou a s vedomím konať.
Kým z podvedomého správania neurobíš vedomé, bude podvedomie riadiť tvoj život a ty to budeš nazývať osudom. (C. G. Jung)
Niekde hlboko v tvojom vnútri
Každý z nás má v sebe časť, ktorá nie je kompletná. Okrem ega a vedomia, v nás existuje aj „mini ja“. Ja, ktoré si nesie šrámy z minulosti, neúplný kúsok, ktorý je častou príčinou našich pochybností o živote a sebe.
Môže ísť o bolesti, ktoré si ani neuvedomujeme. Také, čo sme zavreli do krabice. A tú sme potom odložili na spodok našich sŕdc. Krabica minulosti ale nezmizla, je v nás a čaká len to, kedy ju niekto otvorí a vypustí naše „mini ja“ na slobodu. A vtedy zapracuje naše podvedomie a my si do života pritiahneme ľudí, ktorí sú schopní túto mysterióznu a tajomnú časť v našom vnútri aktivovať.
(Ne)správni ľudia: Mýtus alebo realita?
A teraz prichádza na rad otázka: Sú ľudia, ktorí v nás dokážu vzkriesiť naše „mini ja“, naozaj nesprávni?
Všetci máme predstavu o tom, čo je pre nás dobré a čo zlé. Predstavu postavenú na minulosti, našich hodnotách, názoroch, postojoch, na našej osobnosti.
Existuje ale nesprávny človek? Môže byť naozaj nesprávne niečo, čo nás núti spojiť sa so svojou najhlbšou podstatou? Niečo, čo nám do života vnesie širšiu perspektívu a poznanie?
Áno, je to frustrujúci proces. Oživiť staré rany nie je nič príjemné a nikomu z nás sa do toho naozaj nechce. Bohužiaľ, duševný rast nie je len o príjemných veciach. Je to tvrdý proces plný úskalí a pádov.
Krabica v nás nechce odpočívať naveky. Nie. Naše bolesti sa v nej varia a chcú von, na čerstvý vzduch. Chcú sa vyplaviť na povrch. Aby sme konečne dostali šancu pochopiť ich, vyliečiť a pokračovať v našich životoch ďalej.
Učenie, ktoré nikdy nekončí
Spomeňme si na chvíľu na všetkých tých (ne)správnych ľudí, ktorí v nás zanechali svoj podpis. A skúsme nemyslieť na to zlé, čo nám urobili. Naopak. Opýtajme sa samých seba, čo dobré z našich minulých vzťahoch vzišlo? Ako sme vyrástli? Čo sme pochopili? A čo ešte potrebujeme pochopiť? S odstupom času všetko uvidíme inak. Bez lepkavých a úsudok zastierajúcich emócií…
A teraz sme viac menej pripravení vykročiť. Vykročiť cestou za tým (ne)správnym bez strachu a obáv. Pretože všetko, čo sa v našom živote deje, má nejaký dôvod. A pretože, keď sa konečne preberieme z nočnej mory, trápení a zlomených sŕdc, uvedomíme si, že (ne)správni ľudia, ktorí nám skrížili životnú cestu, v nás zanechali veľa „správna“ a ešte viac nás naučili.
