Ležíš vedľa mňa. Tak ako kedysi, keď som bola malá. Zvykol si mi každý večer rozprávať rôzne rozprávky. Nie v podobe, v akej boli zaužívané, to by nebol tvoj štýl. Miloval si, keď si si do príbehov mohol dosadzovať vlastné veci, a keď každú noc mohla byť pokojne i tá istá rozprávka niečím výnimočná od svojej predošlej verzie.
Ako tak hľadím do minulosti, už chápem, odkiaľ sa vzala v mojej duši toľká fantázia. Moja chyba bola, že som si myslela, že som ju od teba nemohla zdediť…
Vieš, takmer zakaždým, keď si mi rozprával rozprávku, si zaspal skôr ako ja. Roztiahol si svoje telo po celej mojej posteli a ja som sa krčila pri stene. V momentoch, akými boli tie naše, ma to netrápilo. Bola som rada, že pokojne spíš a že vôbec ležíš pri mne, pretože pri nikom inom som sa nikdy necítila bezpečnejšie.
Od môjho narodenia si bol mojím ochrancom, pevnosťou a záchranným člnom v prípade, že by som sa predsa len pokúsila utiecť, no znenazdajky sa začala topiť.
Si ponorený do hlbokého spánku. Nevnímaš nikoho a nič okolo seba. Zato ja teba vnímam až dokonale. Prezerám si každý jeden detail tvojej existencie a premýšľam, či si vôbec skutočný. Áno, presne tak ako predtým, keď som bola malá.
Keď si pri mne zvykol zakaždým zaspať, často som si ťa prehliadala a premýšľala som nad tým, či je realita skutočne reálna. Či rozprávky, ktoré si si za pochodu upravoval, nie sú predsa len naozajstné a my žijeme len vo fiktívnej realite.
Neviem, kde je pravda. Vždy si bol vo veľkej podstate múdrejšou osobou ako ja. Jedno ale viem celkom presne. Nech si či rozprávkovou postavou alebo skutočným človekom, si jedinečný poklad, ktorý tvorí moju plnú súčasť a ja za to nemôžem byť vďačnejšia.
