Každý človek chce nájsť svoju pravú lásku. Sľúbiť si a zároveň aj skutočne zažiť to povestné „navždy“. I keď žijeme vo svete, kde táto prísaha začína strácať svoj pôvodný význam, predsa len na hladine života plávajú záchranné člny. Skutočná láska do smrti, ba až za hrob.
Počas môjho života som mala možnosť spoznať jedného muža. Muža, ktorý veľmi dobre vedel, čo predstavuje pojem láska. Pojem navždy. Bol človekom, čo preciťoval lásku k ľuďom, k práci a k životu úplne inak ako ktokoľvek iný.
Raz som s ním sedela za stolom. Iba my dvaja, nik viac. A on rozprával. Tak ako vždy, no vtedy predsa len trošku inak. Díval sa inam než na mňa. Nielen preto, že mal problémy so zrakom, ale myslím, že preto, že vedľa mňa videl kohosi iného.
Predmet jeho rozprávania
Slová, ktoré mu vychádzali z úst, boli adresované žene jeho života. Matke jeho detí. Babičke ich vnučiek. A prababičke ich pravnúčat, ktorých sa nestihla dožiť. Boli adresované žene, ktorú stratil viac ako pätnásť rokov pred naším rozhovorom.
Nerozprával o nej však ako o mŕtvej. Stále žila v jeho pamäti, no najmä v srdci. Rozprával o nej, akoby skutočne sedela vedľa mňa. Adresoval jej slová, ktoré možno nestihol povedať. O tom, aká bola múdra. Pracovitá. Láskavá. Oddaná životu. Ako hrozne bola postihnutá nepriazňou osudu. No najmä hovoril o tom, ako veľmi bola milovaná…
My ľudia máme jednu vec spoločnú – všetci sme sebeckí. Chceme veci a ľudí pre seba. Sme majetnícki. Túžime po tom, čo sme mali a bolo nám to odňaté. Alebo po tom, čo sme ani nikdy nevlastnili. On bol sebecký svojským spôsobom. Napriek tomu, že jeho manželka žila stále v spomienkach a srdci, nemohol si odpustiť jednu poznámku:
„Kiežby sa dožila tohto šťastia.“
Nechcel, nech žije preto, aby ju mal pri sebe. Aby ju mohol vlastniť. Prahol po tom, aby smela naplniť svoju existenciu rovnakým šťastím, ktoré bolo dopriate jemu. Túžil sa s ňou deliť. V spoločnej minulosti, i v tej, kedy prebiehal náš rozhovor. Alebo skôr prerozprávanie rozprávky, ktorá však nebola založená na fikcii. Nato bola táto láska až príliš skutočná.
Koľké to šťastie v nešťastí, že jej príbeh opätovne píšu bok po boku. Po dvadsiatich rokoch. V nebi.
