Stretávam ťa. Nečakane, pretože som už zabudla, že som si to kedysi priala. Chvíľa, v ktorej prichádzaš, nie je vhodná. Alebo aspoň som si to myslela. Dnes mám iný názor. Možno bola tou najlepšou.
Ignorujem, odmietam, odolávam. Analyzujem tvoje slová a skutky. Výsledok je stále rovnaký, ja ho však nechcem prijať. Vidieť. Akceptovať. Preto znova ignorujem. Tentokrát neignorujem teba, ale seba a výstražné signály, ktoré mi dávaš. Nevládzem ujsť.
Chcem vedieť, kto si. Chcem vedieť, čo si robil predtým, ako si vyrástol v človeka, ktorý predo mnou stojí. Chcem vedieť, prečo si prišiel. Chcem vedieť, ako voniaš. Chcem vedieť, aký je tvoj dotyk. Chcem s tebou byť.
Poddávam sa, objavujem, potláčam. Premýšľam nad slovami a skutkami. Nad tými vlastnými. Už ich nezastavím…
Je to ale lož. Pretože teraz, s odstupom času viem, že som to zastaviť mohla. No nechcela som. Stále som dúfala. Verila som. Vedela som. Že si to ty. Že sme my. Oheň vo mne horel ako nikdy. Pohltil celé moje telo, myseľ, dušu. Bol si magnet. Tak silný, ako ešte žiadny predtým…
Neovládam sa, bojujem, zotrvávam. Čo robíme a prečo sa to deje? Neviem. Ale nedokážem odísť. Nie teraz nie, je to príliš intenzívne. Príliš dobré, keď je dobre. Príliš zlé, keď je zle. Sme všetko. Láska. Vášeň. Túžba. Nenávisť. Zábava. Nuda. Vojna. Mier. Tma.
Prázdno, ničota a temnota. Sme v jednej miestnosti. Ale ty tu nie si. Nie som tu ani ja. Cítim chlad. Už nehreješ. Už sa ťa neviem dotknúť. Netuším, o čom premýšľaš. Chcem ísť bližšie, ale bojím sa toho, aké to bude. Je mi zima. Vôňa sa vytratila a spolu s ňou aj energia. Ostalo iba napätie. Akýkoľvek ďalší krok by bol zbytočný.
Stojím a pozerám sa na seba. Som rovnaká, ale predsa len iná. Už to nie som ja. Moje oči hovoria niečo iné. Vlastne, nehovoria nič. Sú prázdne a lemujú ich vrásky. Moje držanie tela sa zmenilo, pretože ma niečo ťaží. Ťaží ma moja duša, ťažia ma myšlienky, ťaží ma srdce. Kto som? Prečo mám v sebe prázdno? Čo ma napĺňa a čo chcem? Boli moje city vôbec skutočné? Prečo som neodišla? Mala som ostať?
Čakám, pozorujem, odpovedám. Myšlienky prichádzajú a odchádzajú. Už nie som tak obnažená. Spoznávam tie oči. A pomaly sa zoznamujem. S tou oproti mne. S tou vo mne. S tou, ktorá je stále pri mne…
Občas to bolí. No je to aj oslobodzujúce. Pretože dozrievam, kvitnem a rastiem…
