Padám padám padám do diaľky,
na miesto skryté pred očami cudzích tvárí,
ako z rozprávky,
nik nie je schopný zachrániť ma.
V tisíckach slov topím svoj strach,
ilúzia,
obsesia,
pútavosť,
než pochopím, že vnútri stráni sa ma
moja vlastná domnelosť.
Tisícky slov,
ale len jedno patrí tebe.
Obraciam stránky plné rozmarných nápadov,
hľadám v nich náznak tvojich obrysov.
Len jedno slovo…
Len jedno osloví tvoju nesmrteľnú dušu,
v prítmí skúšam hru na ducha.
Za závojom spoločných ciest i radostí,
omdlievam vedľa nemého proroka.
Tisíc ráz dívam sa s poznaním,
s milosťou vnímam moc slov skrytou za tvárou roztomilou.
V súkvetí ostrých lúčov
trhal som lupene, čo padali z tvojich vlasov.
A v mojej piesni ďalej kričí,
po opojnej vôni
slobodnej
čistej
mysli.
Do tónov zvonkohry
na sklonku dňa sa ponáram,
v šere slov sa zakrádam,
volám,
kráčam,
spievam.
Tichou hrou na strunách
prijímam, čo prísť má.
Hrou, čo svetlom sa stáva v zákutiach,
no ľudské duše premieňa na ducha.
A tisíc mojich slov,
mizne v tisíckach odtieňov,
v zmyselnosti prudkých snov,
čo vkrádajú sa ti do ľúbezných románov.
Rozjímam,
nad oponou,
utkanou z koncov tvojich vrkočov,
rozkvitnutých lupeňov.
Tisícky slov,
ale len jedno patrí tebe.
Ostávam.
