V tú noc dážď nedbanlivo čistil špinavé okenné parapety. Našiel ju schúlenú na ulici odetú len v premočenom kabáte, ktorý zakrýval jej nahé myšlienky. „Poď so mnou,“ podal jej ruku a ona šla. Šla, pretože už nemala kam ísť.
Uložil ju do postele a dotknúc sa jej vlasov šepkal: „Krásna…“ Mohol by sa na ňu dívať celé hodiny. Viróza premlčaných pocitov sa vznášala v ovzduší a pretvárala vzduch na nedýchateľnú hustnúcu masu. Cítil, že ho onedlho udusí. Prudko zakašlal a znova sa jemne dotkol miesta vedľa seba. Avšak, hladil iba prázdnu posteľnú plachtu.
„Je čas na vaše lieky, pane,“ ozval sa hlas vstupujúci do miestnosti.
Naprázdno prehltol tabletky a pozrel sa na chladnú tvár sestričky. Bol blázon? Je pravda, že šialenstvo striehne v spomienkach? Alebo je len permanentnou známkou samoty?
Žiadna odpoveď. Len kvapky ticha dopadajúce na prázdnu podlahu.
